Architektúra, akoby na človeku záležalo

O architektovi Ernovi Goldfingerovi sa tvrdí, že keď pár rokov po dokončení jeho známej Trellick Tower v západnom Londýne videl, v akom chaose a biede tam ľudia žijú, skočil zo strechy. Bol by to poučný príbeh, Goldfinger však nič také v skutočnosti neurobil a zomrel prirodzenou smrťou pätnásť rokov po dokončení tejto stavby.

Zo zlých skúseností sa dajú vyvodiť závery, ako to urobiť lepšie. Tejto téme sa venuje zborník Building Happiness s podtitulom Architecture to make you smile. Výhodou zborníka je, že prináša rôzne pohľady, nevýhodou, že nie všetky príspevky vás niečim obohatia, pretože niektorí autori zostávajú na príliš abstraktnej úrovni.

Viac výskumov ako šťastia

Šťastie sa za posledných desať rokov stalo predmetom záujmu mnohých vedcov a publicistov. Na rozdiel od predchádzajúcich tvrdení sa zistilo, že je to merateľná veličina. Niektorí vedci a ekonómovia dokonca navrhujú, že by sa mali krajiny porovnávať práve na základe miery spokojnosti so životom, pretože to o krajinách vypovedá lepšie ako hrubý domáci produkt. Výsledky mnohých výskumov sa prelínajú v tom, že šťastiu pomáha dostatok priateľov, život v aktívnej komunite, tvorivá práca, práca blízko od miesta kde bývate či vek – starší ľudia sú vo všeobecnosti spokojnejší. Od istej miery už viac peňazí neprispieva k spokojnost so životom, takže ak ste už bohatí, skúste robiť aj niečo iné ako naháňať ďalšie peniaze, nemá to veľký význam.

Do šťastia sa premieta mnoho faktorov, a preto je odfiltrovať úlohu architektúry a urbanizmu dosť zložité. Často sa napríklad tvrdí, že miera šťastia klesá s tým, ako vysoko bývate. Vo výškových budovách pritom bývajú predovšetkým mladí a slobodní ľudia. Dvadsiatnici pritom vykazujú výrazne menšiu mieru spokojnosti so životom ako trebárs päťdesiatnici, takže to je oveľa silnejší faktor než to, na akom poschodí je ich byt. Zaujímavejšie je iné zistenie: muži sa cítia o to lepšie, o čo vyššie bývajú, u žien je to presne naopak.

Lavička plná hoodies

Mnoho nápadov ako vylepšiť prostredie nefunguje, pretože náš svet je zložitejší než sa niekedy zdá. Občas to môže situáciu dokonca zhoršiť. Ak vo svoje štvrti rozmiestnite nové lavičky, ale zároveň neinvestujete do lepšieho osvetlenia a bezpečnosti, budú sa tam stretávať iba ľudia, s ktorými už aj tak máte dosť veľa problémov.

Niekoľkoročný výskum v Greenwichi ukázal, že nie všetky veci sú pre ľudí také dôležité, ako si myslíme. Ľuďom na sídlisku najviac vadilo, že je vlhké, hlučné a preľudnené. Oveľa menší vplyv malo to, v ako type domu bývali, na ktorom poschodí či kedy bola budova postavená. Za dôležité považovali to, či sa tam cítia bezpečne vo dne a v noci, či tam majú miesta kde sa môžu pristaviť a porozprávať, či tam majú verejné služby ako knižnica, prístup do parku, dobrú dopravu a miesta na zábavu. Dôležitým sa ukázalo byť aj to, ako boli spokojní s výzorom sídliska.

Naopak menej dôležitá bola zaľudnenosť, množstvo ohlásenej kriminality, prístup k športoviskám, nákupné možnosti či vandalizmus a údržba. Niektoré výsledky sú mierne protirečivé, pretože „nedôležité“ veci často ovlyvňujú tie dôležité, to však rezidentom nemusí vždy dochádzať. Zaujímavé je pozrieť sa napríklad na kriminalitu – oveľa dôležtejším než miera ohlásenej kriminality sa ukázalo byť množtvo malej drobnej kriminality, ktorou sa polícia nezaoberá. Išlo trebárs o potĺkajúce sa skupiny mladých ľudí robiacich hluk a výtržnosti.

Výhody kľukatej ulice

Ľudia sa lepšie cíta na uliciach, ktoré nie sú úplne rovné a monotónne, takže ak plánovači navrhnú mierne zákruty, nemali by tým nič pokaziť. Kľukaté ulice totiž vizuálne zmenšujú a uzatvárajú priestor, takže máte väčší pocit bezpečia a kontroly. Takýchto drobných postrehov v zborníku nájdete mnoho, opakovane sa ukazuje, že ľuďom prospieva prostredie, kde môžu komunikovať so susedmi, ale nie sú k tomu nútení. Tu veľkú úlohu zohráva to, ako je priestor rozvrhnutý. Príkladom zlého riešenia sú dlhé internátne chodby s izbami po oboch stranách. Takýto priestor núti všetkých stretávať sa so všetkými a niet pred tým úniku. Oveľa lepšie sa ľudia cítia tam, kde si môžu vybrať, kedy a za akých okolností budú stretávať iných ľudí, resp. keď je ich množstvo také veľké, že ich ešte môžu považovať za svojich známych. Spomínaným internátnym chodbám napríklad pomohlo to, keď ich dverami rozdelili na viaceré časti a ľudia mali pocit, že sú súčasťou čohosi menšieho a intímnejšieho.

Dlhšie eseje v zorníku dopĺňajú krátke vyznania známych ľudí o miestach, kde sa cítia šťastní. Niektoré sú prekvapivé. Istý teoretik architektúry a dizajnu napríklad napísal vyznanie lásky Boeingu 747 (asi lieta vo vyššej triede), jeden novinár vychvaľuje komíny tepelnej elektrárne, skeptickú bodku za úvahami o architektúre a šťastí dáva architekt Will Alsop: „Niektoré z mojich budov robia ľudí šťastnejšími a často sa ma pýtajú, ako sa mi to podarilo. Vždy odpovedám, že ma to teší, ale netúžim vedieť, ako to robím. Nemyslím si, že šťastie vyvolané nejakou budovou sa dá mechanicky preniesť z jedného človeka na druhého. Neexistuje na to recept.“

Ján Gregor

Building Happiness: Architecture to make you smile. Black Dog Publishing 2008, 176 strán