Ján Gregor

Charlesov sen o architektúre

Palác, ideálne miesto pre život.

Mnohí si myslia, že jediným prínosom princa Charlesa je zásobovanie médií bulvárnymi historkami. Nič nie je tak ďaleko od pravdy. Je angažovaný v mnohých organizáciách a medzi jeho hlavné vášne patria životné prostredie či architektúra.

Koníčky dávno prerástli do siete organizácií, ktoré zastrešuje a finančne podporuje. Prekvapivo veľa z jeho agendy predbehlo dobu. Pred desaťročiami vyzeral so svojimi názormi na alternatívnu medicínu, ochranu prírody a spoločnosť ako excentrický čudák, dnes sú už mnohé súčasťou bežného diskurzu.

Hľadanie hlavného vinníka

Aj najskratkovitejšie portréty si spomenú na jeho prejav pred Kráľovským inštitútom britských architektov z roku 1984, keď plánovanú prístavbu k Národnej galérii nazval “monštróznym vredom na tvári elegantného a milovaného priateľa.” Na podobou navrhovanej prístavby sa už dávno zabudlo, na Charlesove slová nie.

Jeho útoky na súčasných architektov tým neustali, o štyri roky vyvrcholili jeho televíznym programom A vision of Britain vysielaným na BBC, ktorý neskôr nasledovala rovnomenná kniha, kde sformuloval svoje názory ako aj zásady, ku ktorým by sa podľa neho architekti mali vrátiť.

Princ Charles je človek úprimne zdesený takmer všetkým, čo sa v Británii postavilo približne od druhej svetovej vojny. “Niečo ale musíme Luftwaffe uznať: keď zničili naše budovy, nenahradili ich ničím neprístojnejším než troskami,” povedal v jednom z mnohých útokov na britských architektov.

Mnohí mu vyčítajú, že neprávom kritizuje iba architektov, pričom by sa mal zamerať skôr na plánovačov, developerov a politikov, ktorí povolili devastáciu miest. Charles s tým nesúhlasí, pretože za hlavných vinníkov naozaj považuje architektov. “V 50. a 60. rokoch to boli oni, kto prišiel s touto agendou. Boli veľmi presvedčiví a veľmi úspešní v dokazovaní toho, že na vybudovanie povojnovej Británie potrebujeme ´novú´ architektúru. Neboli to miestni politici ani developeri, kto čítal Le Corbusiera a iných apoštolov modernizmu, a potom presvedčil váhajúcich architektov, aby si osvojili ´pokrokové´ myšlienky.” Architekti podľa neho dobrovoľne zinscenovali revolúciu vo vlastnej profesii a jej systéme vzdelávania, kde sa úplne zabudlo na predchádzajúce storočia, kde sa kumulovali vzácne vedomosti.

Národná galéria nebola ani zďaleka jediná kauza, v ktorej sa princ Charles angažoval. Vo svojej knihe je kritický k mnohým budovám, po otcovi zdedil zmysel pre humorné opisy. Rozplizlá betónová budova Národného divadla na brehu Temže je podľa neho “chytrým spôsobom, ako postaviť atómovú elektráreň uprostred Londýna bez toho, že by ktokoľvek protestoval.” Príliš ho nepotešila ani nová British Library, ktorej čitáreň “vyzerá ako sála na nástupy adeptov tajnej polície.”

Nespokojný je aj s brehom Temže, na ktorom vyrástli príliš vysoké budovy zakrývajúce najvýznamnejšie historické stavby. Tower of London sa medzi nimi úplne stráca, podobne je pridusená aj jeho milovaná katedrála Svätého Pavla. Charlesov boj proti arogantným investorom z City, ktorí stavajú čoraz vyššie budovy, trvá už desaťročia a dá sa považovať za prehraný. Niektoré ohlásené projekty by mali presiahnuť výšku tristo metrov, takže staré monumentálne budovy sú odsúdené na úlohu trpaslíkov krčiacich sa v ich tieni.

Desať zabudnutých zásad

Hoci každá budova postavená v Británii po roku 1947 musela mať stavebné povolenie, častokrát to vyzerá opačne. Princ Charles vo svojej knihe sformuloval desať zásad, ktoré by sa mali rešpektovať, aby sa architektúra dokázala vrátiť k tomu najlepšiemu, čo nám zanechala tradícia siahajúca ešte k starým Grékom.

Desať zásad sa týka miesta, hierarchie, miery, harmónie, uzavretých priestorov, materiálov, zdobenia, umenia, svetla a komunity. Nové budovy by nemali dominovať priestoru, ale opatrne sa s ním prelínať. Británia má veľmi pestrú krajinu, ktorú treba rešpektovať. Pod hierarchiou Charles rozumie dve veci: jednak veľkosť budov primeranú ich verejnému významu, jednak relatívnu významnosť rôznych častí tvoriacich budovu. Napríklad by malo byť evidentné, kde sú vchodové dvere, čo pri mnohých moderných budovách nie je pri prvom pohľade jasné. To isté sa týka okien a podobne. Mnohé moderné budovy nemajú žiaden charakter, z ich zovňajšku často neviete usúdiť, či ide o hotel, úrady alebo o komunitné centrum. Výsledkom je umŕtvujúca uniformita.

Svojou veľkosťou by budovy mali rešpektovať ľudskú mierku, ako aj okolité budovy. Princovi najviac vadia veľké predimenzované budovy, ktoré by sa podľa neho častokrát dali rozložiť na menší a funkčnejší komplex viacerých budov. Mnohé mestá majú jasne stanovené výškové limity a vďaka tomu vyzerajú ucelene. Iné o ne prišli a začal v nich stavebný chaos, tak ako v Londýne, ktorý mal takéto obmedzenia iba do päťdesiatych rokov.

Každá budova by mala rešpektovať tú susednú. Netreba, aby boli postavené v rovnakom štýle, stačí rešpektovať základné pravidlá. Ako príklad princ Charles uvádza Edinburgh, ktorý považuje za najkrajšie mesto v Británii. Všetci zúčastnení rešpektovali pravidlá a tradíciu, výsledkom čoho je príjemná harmónia.

Za jednu z architektonických rozkoší považuje pocit z dobre navrhnutých uzavretých priestorov. Myslí tým námestia, vnútorné dvory a podobne, teda priestory, kde sa môže rozvíjať susedská komunita. Tajomstvo týchto priestorov je podľa neho v tom, že majú len niekoľko vchodov – ak ich je priveľa, pocit bezpečnosti sa stráca. Ak miesto obsahuje niečo, čo je možné milovať ako napríklad záhradu, sochu či fontánu, je ľahšie sa z neho tešiť a je menšia šanca, že sa tam objavia vandali.

Materiály, pokiaľ je to možné, by mali pochádzať z miesta stavby a jej okolia. Aj vďaka tomu v minulosti vznikli výrazné lokálne štýly, ktoré dnes miznú kvôli dodávke uniformných materiálov. Moderných architektov podľa princa Charlesa už viac neučia o význame ornamentu či úžitkovej dekorácie. Univerzálny jazyk symbolov takmer úplne zmizol. Podobne je to s umením. Zatiaľ čo pre výzdobu sú typické opakujúce sa prvky a vzory, umenie je jedinečné. V minulosti pracovali umelec a architekt jeden vedľa druhého, dnes pracujú oddelene. Výsledkom toho je, že mnohé budovy sú dnes úplne nudné. Umelcov neprizvali na pomoc ani pri takých projektoch ako bolo Národné divadlo, čo je na ňom aj vidieť.

Dvadsiate storočie znehodnotilo mestá neprimerane výraznými reklamnými pútačmi a osvetlením určeným viac pre autá než pre ľudí. Veľké spoločnosti sa nenamáhajú s rešpektovaním miest a ich charakteru. Podobne nové projekty nerešpektujú názory ani životný štýl ľudí, pre ktorých sú stavané. Správne navrhnuté prostredie môže pritom vytvoriť silného komunitného ducha. Mnohé mestá doplácajú na mentalitu plánovačov, ktorí všetko zozónovali. Miesta, kde ľudia pracujú, sa nachádzajú vzdialené celé míle od miest, kde bývajú. Mnohým chýbajú komunitné centrá, nedostatočne sa ale využívajú už existujúce verejné budovy, ako sú školy či univerzity, ktoré by mohli vo vymedzených hodinách slúžiť omnoho širšej verejnosti.

Malé je milé. A staré tiež

Všetky tvrdenia princ Charles vo svojej knihe ilustruje fotografiami, vlastnými skicami či dobovými obrazmi. Hoci sa opakovane bráni obvineniam z nostalgie a prehnaného konzervativizmu, medzi budovami opísanými v pozitívnom svetle sotva nájdete niečo, čo vzniklo neskôr ako po prvej svetovej vojne. Charles sa hlási k neoklasicizmu, ktorý v 18. storočí obrátil pozornosť späť k antickej tradícii. Nie je prekvapením, že medzi jeho priateľov a blízkych spolupracovníkov patrí napríklad architekt Leon Krier, ktorého viaceré návrhy ako aj jeho vlastný dom vyzerajú ako antické budovy prenesené strojom času do prítomnosti.

Výsledkom ich spolupráce je malé mestečko, či skôr dedina Poundbury v Dorsete. Pri jej navrhovaní sa uplatnili ekologické myšlienky objavujúce sa už v jeho architektonickom desatore. Dedina je pomerne husto zastavaná, takže je postavená skôr v mestskom než vo vzdušnejšom predmestskom duchu. Nie je v nej žiadne zónovanie a komunitu sa pokúša budovať okolo obchodov, malých biznisov a kombinácii súkromného a sociálneho bývania. Dedina je postavená viac pre ľudí než pre autá, aj keď ako sa ukázalo, počet áut v porovnaní s okolitými dedinami to vôbec neobmedzilo, dokonca je o niečo vyšší. Verejné časti obce sú udržiavané spoločnosťou, ktorej členmi sú všetci obyvatelia. Dajú sa tu nájsť mnohé podobnosti s tzv. novým urbanizmom založeným v Spojených štátoch. Akurát že domy sú navrhnuté v oveľa tradičnejšom štýle.

Krier plán Poundbury rozpracoval v osemdesiatych rokoch, s výstavbou sa začalo v roku 1993. V rozpore s Charlesovým desatorom tu však použil mnohé materiály, ktoré nie sú charakteristické pre Dorchester a kritici mu vyčítali, že v obci sa mieša priveľa štýlov. Výstavba by mala mať štyri fázy, Poundbury by sa postupne malo rozrásť na mestečko so šiestimi tisíckami obyvateľov.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia