Zatiaľ čo sa Londýn v minulosti mrakodrapov bál, dnes je nimi posadnutý. V centre sa v minulých desaťročiach objavilo iba pár vyšších budov a “londýnsky Manhattan”, bankové Canary Wharf, postavili v starých dokoch niekoľko kilometrov na východ, kde nikomu neprekážal. V meste až do 60. rokov platili prísne reštrikcie ohľadom výšky budov. Tie nesmeli mať viac ako sto stôp (tridsať metrov), čo je výška, kam ešte dosiahnu požiarne rebríky. Okresanie týchto obmedzení vyvolalo prvý výškový boom už v šesťdesiatych rokoch, na skutočne gigantické mrakodrapy však Londýn čakal až do 21. storočia.

Dnes dochádza ku kultúrnemu stretu - developeri presadili svoje, občianske iniciatívy sa však vysokým budovám bránia. Odporcovia nie sú iba tradiční konzervatívci, ale často aj mladí aktivisti a ľudia spájaní s avantgardou. Podarilo sa im zastaviť niekoľko vyšších stavieb v Londýne a aktivisti sa objavujú aj v iných britských mestách, ako je Liverpool či Glasgow. Dôvody sú rozmanité, napríklad niektoré vysoké budovy chceli stavať vo štvrtiach, ktorým dominujú nízke viktoriánske domy. Zatiaľ čo staré paneláky sa stavali pre chudobných, nové výškové budovy sú sociálne exkluzívne, zamerané na bohatých ľudí, čo by zmenilo charakter celej štvrte a podľa aktivistov by ju mohlo sociálne rozvrátiť. Otázne je, ako sa ľudia žijúci vo vysokých budovách naozaj cítia - mladí si v nich často kúpili byty, ale keď sa usadili a chceli mať deti, zacítili potrebu bývať "bližšie pri zemi". Takéto byty sa však dnes veľmi zle predávajú.

Koniec strachu z výšok

Hoci podľa jedného ekonóma sú vysoké budovy poslovia ekonomického úpadku, majú množstvo advokátov, ktorí tvrdia, že sú jediným riešením preplnených miest a v ich fungovaní dokonca nachádzajú ekologické výhody. Z tohto hľadiska sa vyvíja aj kvalita londýnskych mrakodrapov.

Najvyššou stavbou zo šesťdesiatych rokov je vysielač Post Office Tower, dnes známy ako BT Tower. Prvý skutočný mrakodrap sa však objavil až v roku 1980 (NatWest Tower). Od tohto obdobia je drvivá väčšina výškových budov súčasťou postmodernej architektúry poháňanej komerciou a technickými novinkami. Nie všetko čo od tohto času vzniklo má svoje čaro, samotný NatWest Tower je mrzkou budovou s tmavou fasádou, ktorá bude špatiť City ešte pár pekných desaťročí. Mnohí architekti stonajú blahom, keď neďaleko od nej vidia budovu banky Lloyds, stavbu s plechovým výzorom, ktorá má väčšinu dovtedy skrytých častí budov (výťahy, potrubia a pod.) zvonku. V Cronenbergovom filme Mucha pri nepodarenom pokuse o teleport skončí pokusná opica vyvrátená naruby s črevami navrchu. To, čo sa vo filme radí do žánru hororu, sa môže v architektúre považovať za pokrok a prejav ohromnej staviteľskej odvahy. Srdcia ľudí si táto budova z roku 1986 nezískala, to sa podarilo až o trinásť rokov ďalšej neďalekej budove s prezývkou Gherkin.

Od začiatku deväťdesiatych rokov sa väčšina výškových budov objavila vo finančnom Canary Wharf v bývalých dokoch na východe mesta. Hoci dnes tento projekt možno považovať za veľmi vydarený, zo začiatku to tak vôbec nevyzeralo. Doprava prostredníctvom Dockland Laight Railway bola dlhé roky stratová, spojenie sa zlepšilo až otvorením stanice metra na Jubilee line. Najvyššiu tamojšiu budovu One Canada Square zasiahla v deväťdesiatych rokoch recesia a jej majitelia takmer vyhlásili bankrot. Dnes je už úplne obsadená a okolo nej vyrástli a ešte stále budú rásť ďalšie výškové budovy.

Prevrat menom Gherkin

Cieľom vybudovania Canary Wharf bolo odbremeniť finančné City v centre mesta, čo sa podarilo, v City sa však neprestalo stavať a práve dnes tam prebieha obrovský boom. Osobitú zmienku si zaslúži najmä jedna budova postavená pred ôsmimi rokmi neďaleko Liverpool station. Swiss Re Tower je oválny mrakodrap verejnosťou nazývaný Gherkin, čo znamená nakladaná uhorka. Okamžite sa stal turistickou atrakciou, získal najprestížnejšiu architektonickú cenu a stal sa vizuálnou súčasťou úspešnej olympijskej kampane – oblúk sa uzatvára tým, že v čase otvorenia olympiády dokončia spomínaný ihlan od Renza Piana.

Gherkin bol začiatkom jedného trendu, v priebehu roka sa budovy s podobným tvarom objavili po celom svete. Ich projektovanie trvá dlhé roky, takže nešlo o kopírovanie, čosi také jednoducho viselo vo vzduchu. Veľa sa pritom hovorilo o tvare a technických zlepšeniach tejto budovy, menej o tom, ako ťažko hľadala nájomníkov. Biznismenov príliš nepriťahovali predražené kancelárske priestory s okrúhlym pôdorysom.

Budova má 180 metrov a štyridsať poschodí. Jej štruktúra obsahuje vonkajší rám aj jadro, čo by malo znamenať, že v prípade bombového útoku či veľkého požiaru neskolabuje tak rýchle ako newyorské Dvojičky. Aerodynamický tvar budovy sa môže javiť len ako ďalší architektonický výstrelok, v skutočnosti však môže mať tvar budovy fatálny vplyv na okolité prostredie: medzi viacerými výškovými budovami s hranatými tvarmi vzniká veľké prúdenie vzduchu a chodec musí čeliť nečakane silným náporom vetra prúdiaceho zhora nadol.

Na rozdiel od podobných nepriepustne uzavretých budov odkázaných iba na klimatizáciu má Gherkin aj ďalšie špecifikum. Niekoľko stoviek z celkového počtu 5500 okien je možné otvárať a zatvárať pomocou počítačového programu, ktorý vyhodnocuje signály z malej meteorologickej stanice zbierajúcej informácie o sile vetra, slnečnom žiarení a teplote.

Tristo metrov nie je hranica

Hoci sa táto budova rýchle stala jednou z najobľúbenejších nových stavieb, rýchlo okolo nej vyrastajú ďalšie, ktoré ju prakticky zatienia. Súčasťou Architektonického bienále bola aj výstava Airspace (Vzdušný priestor) kladúca otázku, akú siluetu chce Londýn mať. Ponúka sa viacero možností, od úplne katastrofických až po znesiteľnejšie vízie budúcnosti. Už dnes je jasné, že sa finančné City nevyhne ďalšej výškovej zástavbe: vyrastú tam budovy, ktoré budú mať aj vyše 300 metrov, čo je o sto viac ako mali dovtedajšie najvyššie mrakodrapy v tejto časti mesta. Otázkou je, čo bude nasledovať. Nočnou morou je vízia nazvaná Londonhai (narážka na anglickú písanú podobu miest Shanghai a Dubai), teda nekontrolované pribúdanie mrakodrapov po celom meste tak, ako je bežné vo veľkých čínskych mestách či Arabských emirátoch. Najmenej desivou možnosťou je výstavba výškových budov na presne určených miestach pri dopravných uzloch, takže by vznikli akési ostrovčeky vyčnievajúcich budov, ale zvyšok mesta by nimi zostal nedotknutý.

Popri debate o najvyšších mrakodrapoch s výškou medzi dvesto a tristo metrov, ktorých by len za pár rokov malo pribudnúť približne desať, pozornosti unikajú rozmanité budovy, ktoré majú okolo dvadsať poschodí: prevyšujú ostatnú zástavbu, ale až tak nedráždia verejnú mienku. V rovnakom období v meste pribudne okolo tridsať nových budov s výškou medzi sto a dvesto metrov. Časy, keď regulácia nedovoľovala stavby nad tridsať metrov, sú už teda definitívne pochované.

Črepina od Piana

Ak sa v nejakom meste začne s výškovými budovami, zvyčajne začnú preteky. Príkladom môže byť New York, kde za posledných osemdesiat rokov narástli budovy na dvojnásobok a prekočili výšku štyristo metrov. Tu zostáva Londýn s najvyššou budovou merajúcou 310 metrov zdanlivo pozadu, treba však zobrať do úvahy, že na svoju posadnutosť mrakodrapmi mal oveľa menej času. Najvyššou budovou na najbližšie roky bude London Bridge Tower, ktorá je podobne ako Gherkin od začiatku známa skôr pod prezývkou. V jej prípade je to Shard – sklenená črepina.

Prezývku ´Sklenené črepina´ (Shard of Glass), neskôr už len Shard, dala budove organizácia English Heritage starajúca sa o kultúrne pamiatky. Pôvodne to bolo myslené ako urážka, developeri však začali tento názov používať na marketingové účely.

Jej architektom je Renzo Piano. Londýn je plný štíhlych kostolných veží a architekt chcel na túto tradíciu veží nadviazať tvarom svojho mrakodrapu. Rozloha poschodí sa smerom nahor zužuje a spolu s tým sa mení aj ich funkcia. Sám uznáva, že stavba pôsobí asi trochu narcisticky, ale od ľudí žiada, aby ju hneď nesúdili a dali jej pár rokov šancu, aby mohla zapadnúť do mesta.

Budova mala mať pôvodne ešte o osemdesiat metrov viac. Niektoré byty budú mať rozlohu celého poschodia a budú umiestnené vo výške medzi 186 až 224 metrami, čo bude najvyššie v Európe. Cena desiatich najdrahších bude od tridsať do päťdesiat miliónov libier. Cena za štvorcový meter tak bude až desaťnásobne vyššia v porovnaní s inými budovami v štvrti, kde mrakodrap stojí.

Bežného smrteľníka môže zaujímať skôr to, pre verejnosť bude otvorená vyhliadková plošina vo výške 243,8 metra, čo je najvyššie v Európe, ročne by mala pritiahnuť okolo dvoch miliónov návštevníkov. Aký bude odtiaľ výhľad ukazujú zábery troch mladíkov, ktorí oklamali strážnikov a v noci sa dostali na nedokončenú stavbu.

Mnohé odvážne projekty už boli zamietnuté, ešte v 80. rokoch napríklad navrhli úzku budovu Aldgate Tower vysokú 335 metrov. Obrovský penis uchytený v zemi koreňmi pripomína vízia s názvom Green Bird, stavba s výškou 442 metrov, ktorej autorom bol český architekt Jan Kaplický. Vízia Citygate Ecotower s tvarom pripomínajúcim štíhlu plachetnicu počíta s výškou 485 metrov, aj s touto výškou by však siahala iba do tretiny budovy od Popularchitecture, ktorá existuje iba v náčrtoch a jej architekti si trúfajú na neuveriteľných päťsto poschodí a výšku 1500 metrov. Zatiaľ čo drvivá väčšina súčasných mrakodrapov slúži ako kancelárie, táto budova by mala slúžiť najmä na bývanie, zmestilo by sa do nej 41 tisíc bytov. Každý, kto pozná Londýnčanov, však vie, že oveľa radšej bývajú vo svojich ´horizontálnych mrakodrapoch,´ maličkých domčekoch s maličkými záhradami naskladanými vedľa seba. Šanca na realizáciu tohto projektu je minimálna nielen kvôli leteckej doprave a zdravému rozumu, ale aj niektorým nevýhodám príliš vysokých budov: sú už doslova v oblakoch, pri vetre sa nepríjemne hojdajú a tam hore je dosť veľká zima.