O tajomstvách budov alebo všetko je inak

O architektúre sa veľa píše a veľa hovorí. Často v súvislosti so stavebným boomom (ktorý však v nových súvislostiach stratil zo svojej razantnosti), nemenej často aj s jeho odvrátenou stranou, ktorej dôsledkom je masívne búranie objektov, ktoré doslúžili svojmu pôvodnému účelu a nový sa nesnažíme hľadať. Posadnutosť novým, čistým, možno funkčným a nezriedkakedy prázdnym a bezohľadným nadobúda hrozivé rozmery. Niežeby sme na to neboli zvyknutí z minulosti, o to viac to však zaráža dnes, keď je predpoklad, že by sme už mali byť v dostatočnej miere poučení... Pritom každý objekt rozpráva. Niekedy tichšie, niekedy hlasnejšie. Málokedy však natoľko nahlas, aby sme si uvedomili celú šírku príbehu, ktorého zhmotnením je. Vtedy padne vhod trpezlivý a erudovaný rozprávač. Celkom taký, akým sa vo svojej prvej knihe ukázal anglický architekt Edward Hollis.

Východiskom príbehov je Hollisov komentár k obrazu s názvom Architektov sen, ktorého autorom je americký romantický maliar Thomas Cole. Architekt sa vo sne ocitol na vrchole stĺpa, z ktorého sa mu otvára výhľad na riečny prístav. Na jednej strane vyčnieva z tmavého cyprusového lesa veža gotického chrámu, na druhej strane sa v slnečnom svetle kúpe korintská rotunda a rímsky akvadukt postavený na gréckej kolonáde. V popredí sa vyníma iónsky chrám, v pozadí sa pod egyptským palácom krčí dórsky chrám a nad nimi v snivom opare stojí pyramída. Časová perspektíva sa zmenila na priestorovú, v ktorej sa nepohnute, štýl za štýlom radia svedkovia minulosti.

Hollis konštatuje, že Coleova vízia dokonalosti a nadčasovosti alebo skôr bezčasovosti architektúry je aj v našom súčasnom povedomí a v architektonickom diskurze stále prítomná. Na veľké stavby minulosti sa podľa Hollisa nazerá, ako keby nás od odstránenia posledného kusu lešenia delilo niekoľko chvíľ, vzduch napĺňala vôňa čerstvej maľovky a na prestrihnutie pásky by sme ešte len dychtivo čakali. Celkom tak, ako keby sa nič nebolo prihodilo a história sa uberala celkom inými chodníčkami. Architektonický diskurz je o dokonalosti, lebo presne táto vlastnosť sa od veľkej architektúry očakáva. Aby stavba ostala krásnou, nesmie podliehať zmenám, celkom tak, ako je tomu na Coleovom obraze. A pritom je všetko inak...

Architektonické diela majú výrazný časový rozmer. Sú sledom zmien, úprav, prispôsobovania sa novým účelom, niekedy bezduchého ničenia i hľadania nových súvislostí a interpretácií. Veď keby sa snívajúci architekt prebudil – či už dnes alebo v čase, keď svoj krásny sen sníval – naskytol by sa mu celkom iný obraz. Katedrála by sa zrejme nevynímala v tajuplnom tmavom lese ale niekde uprostred mesta a steny jej krypty by možno predtým boli základmi Apolónovho chrámu, tak ako v talianskej Girone; do katedrály v Syrakúzach by jeho kroky viedli portálom, ktorého stĺpy predtým podopierali štít antického chrámu; možno aj pozornému pozorovateľovi by uniklo, že oltár chrámu Santa Maria in Cosmedin v Ríme mal v antike oveľa prozaickejšie určenie – predtým, než ho postavili hore nohami, bol vaňou. Sen o štýlovej čistote katedrál by možno narazil na celkom iný obraz. Ich výstavba veľakrát trvala niekoľko storočí, sú zmesou rôznych štýlov, ktoré často v honbe za štýlovou jednotou a „pôvodnosťou“ vyvrcholili v snahách o obnovenie gotiky typických pre koniec 19. storočia, dôverne známych aj z nášho slovenského prostredia. Netreba pripomínať, že východiská a výsledky takýchto snáh sú často prameňom rozpakov.

Hollisova kniha je o živote. O neustálom plynutí a zmenách, celkom v protiklade s poňatím architektúry z Coleovho obrazu, s poňatím, ktoré je zakorenené a rozšírené možno viac, než by sme si boli ochotní pripustiť. Ale veď ide iba o sen... Objekty žili a žijú svoje príbehy. Často zaznávané, nepoznané, prehliadané. Nezapadajúce do nášho konceptu dokonalosti. Preto Hollis hovorí o tajných životoch budov. Pritom však nejde o škodoradosť. Ide o zanietené, erudované a svižné prerozprávanie príbehov 13 objektov siahajúcich od Parthenónu až po stavbu prístupového mostu k bráne v Múre nárekov v Jeruzaleme, ktorá pre svoju politickú citlivosť vzbudila rozruch pred dvoma rokmi. Bohato doložené príbehy sú ilustráciou politických, náboženských, technických, ideologických i celkom ľudských aspektov, ktoré na utváranie architektúry vplývajú. Architektúra sa tak celkom zaslúžene dostáva do najširších súvislostí. Je prítomná a nástojčivá. Je stelesnením všetkého, čím ľudské spoločenstvá žijú, a spätne na ne pôsobí. V tom je jej sila, prístupnosť a každodennosť. Provokuje aj upokojuje, kladie otázky a prináša odpovede.

Zdá sa, že Hollisova kniha umožňuje viacero možností čítania. Môžeme sa opájať farbistými príbehmi, ktoré formovali našu históriu, a teda dnešok. V závislosti od prostredia, v ktorom sa pohybujeme, môže aj vyvolávať otázky, provokovať. Nemožno ju však čítať, ako obranu ničenia a zahladzovania stôp minulosti, čoho sme vo väčšej alebo menšej miere svedkami v slovenských reáliách, kde za pomerne krátky čas zmizli napríklad takmer všetky stopy industriálnej architektúry v Bratislave. Málokto bude asi tvrdiť, že ide o život, dynamiku a uspokojovanie nových potrieb. Veď život, ktorého odrazom je architektúra, je aj o hľadaní nových významov, o pretváraní, nadväzovaní a v prípade budov aj o úsilí o ich nové využitie a prispôsobenie (niekedy aj za cenu, že sa zo stavieb niečo uberie alebo naopak sa k nim niečo pridá), nie však o bezduchom ničení. Zdá sa, že keby sme takto postupovali aj v minulosti, asi by Hollis nemal o čom písať a bolo okrem iného by o jednu dobrú knihu menej...

Edward Hollis: The secret lives of buildings. Portobello books: 2009, 448 s.