Povinné meditácie pre milovníkov (dobrej) architektúry

Od architektúry čaká istý druh pokory, ale pritom on sám sa predvádza a voľká si vo svojej pop-filozofii. Pre idealistického čitateľa - čakateľa na stavby, ktoré budú mať okrem úspechu na realitnom trhu aj ducha - je takéto čítanie balzamom na dušu. Botton potvrdzuje všetky jeho túžby po stavbách, ktoré okolo nás nezabijú krásu.

Ničím však neprekvapí, ponúka „biblický“ text a zbierku základných dogiem pre nepriateľov nevkusu a architektonického gýča. Napriek týmto výhradám platí, že akákoľvek podpora kritického uvažovania o dizajne prostredia, v ktorom fyzicky žijeme, je stále a výnimočne prospešná.

Každý dom má poskytovať nielen fyzické, ale aj duševné útočisko. Záujem o architektúru je svätým poslaním každého, kto inak fandí hlavne svetom nehmotným. Škaredé bývanie vyvoláva predtuchu nenaplneného života. Dejiny architektúry dokumentujú najrôznejšie spôsoby, akými sa stavitelia snažili naplniť spoločenskú objednávku. Raz slúžili funkčnosti, inokedy zase účelovej estetike alebo snahe cez stavby potvrdiť spoločenský status objednávateľov.

Budovy hovoria vlastnou rečou. „Môžu hovoriť o demokracii alebo aristokracii, otvorenosti alebo arogancii, prívetivosti či hrozbe, náklonnosti k budúcnosti alebo túžbe po minulosti.“ Nakoniec teda nie je dôležité riešiť, ako chceme bývať, ale predovšetkým aké hodnoty (aj štýlom architektúry) podporíme. Botton píše o architektúre, ktorá bude „sebavedomá a láskavá“ až natoľko, aby si mohla dovoliť byť nudnou v záujme vyšších cieľov.

Výsledky takejto architektúry podporujú poriadok, rovnováhu a stabilitu. Prejavmi architektúry šťastia sú elegancia a ucelenosť. Elegancia svedčí o schopnosti tvorivého ducha prekonať technické alebo prírodné prekážky. Aj budovy hovoria vlastnou rečou. Vždy je to polyfónia, budovy sú viac „zbormi ako sólistami“.

Náš neúspech v hľadaní pravej architektúry je jednou z podôb neúspechu v hľadaní pravdy o sebe. To, prečo si vyberáme zlé stavby, spôsobuje aj našu nepodarenú psychiku a partnerské zlyhania. Pesimizmus našťastie nie je jedinou odpoveďou na architektonické hrôzy. „Nemáme dôvod opustiť vieru vo všadeprítomnú možnosť pretvárať okolnosti k lepšiemu.“ Botton vie byť aj realistom. Peniaze (teda ich nedostatok) často slúžia ako alibi pre ošklivosť stavieb. Často je to však len zakrývanie tej podstatnej chudoby – nedostatku inšpirácie.

Čítanie Bottona nie je len hltaním písmen. Architektúra šťastia je doplnená bohatou zbierkou fotografií, ktoré na konkrétnych stavbách dokumentujú autorove prístupy. Asi aj vďaka tomu bola Architektúra šťastia sfilmovaná do trojhodinového dokumentu. Nejde o jednu z encyklopédií, tu sú texty viac než múdro sa tváriace a skoro reklamné komentáre k projektom architektonických ateliérov.

Utešene narastá počet tých, ktorí vo svojich knižniciach držia reprezentatívne monografie Gaudího, Le Corbusiera či výberové prehľady súčasnej architektúry. Začína sa to považovať za dôkaz dobrého vkusu. Katalóg luxusných vín však ešte nikoho nenaučil piť dobré víno. Kniha esejí Alaina Bottona je v tomto zmysle užitočnejšia.

Nie je nutné so zbožnou úctou vzdychať nad nedosiahnuteľnými výtvormi, na ktoré v našom kontexte chýbajú ľudia a peniaze. Kultivovanejšie prostredie - naše ulice a mestá - začínajú kvalitou vnútorného života ľudí. A to je fakt, s ktorým budú musieť časom počítať aj tí najtupší developeri.

Alain de Botton: Architektura štěstí, do češtiny preložila Eva Dejmková. Kniha Zlín: 2010

V skrátenej podobe vyšiel text v denníku SME.