Staršia moderna v zemiakovskom urbanizme a architektúre

Ten nastal, keď ich rodičia opustili vlasť na základe úspešných vládnych stimulov (Pozri heslo Balíčky opatrení), ktoré, čuduj sa svete, neboli zamerané na motivovanie na emigráciu, ale na budovanie znalostnej spoločnosti, rast životnej úrovne a zvyšovanie kvality života občanov.

Postať poznatkov o írečitých zemiakovských slohoch

Napriek tomu však existujú poznatky, ktoré nasvedčujú tomu, že okremné zemiakovské štýly v umení existovali, pričom sa za obdobie ich osobitného rozkvetu považujú desaťročia pred Veľkým exodom, respektíve, v zmysle oficiálnej zemiakovskej historiografie (pozri heslo Matica zemiakovská), takzvané Obdobie temna pred Preslávnym obsadením Domoviny sverepým kráľom starých Slovákov Slotom II., ktorý v roku 1 prekročil Dunaj, aby na luxusnom vozidle zahraničnej výroby sám dobyl Alföld (Pozri heslo Honfoglalás).

Časť dnešných poznatkov o staršej zemiakovskej moderne vychádza aj z archeologického výskumu, ktorý v Pravlasti uskutočnila skupina českých turistov. Títo sa v roku 10 n. l. (t. j. 2040 starého letopočtu) osmelili a napriek výstrahám navštívili Slověnsko, kde robili vykopávky v ruinách niekdajších sídiel. Výsledkom bolo veľké množstvo zodpovedaných, ale ako to už býva, aj rovnako veľké množstvo nastolených otázok.

Pars pro toto: z dobových prameňov vyplýva, že hlavné mesto Bratislava malo na prelome 20. a 21. storočia približne pol milióna obyvateľov. Vykopávky dopravnej infraštruktúry, zistený rozsah siete koľajovej dopravy a pozostatky vozového parku však jasne poukazujú na to, že mesto mohlo v tomto období mať tak sto, resp. dvestotisíc obyvateľov, v opačnom prípade by mestský systém dopravy bol nelogický, nefunkčný, kolabujúci a neskutočne neekologický.

Anurbanizmus

Určujúcim pre rozvoj miestnych slohov v architektúre bol samozrejme zemiakovský urbanizmus, ktorý trpel svojrázom sebe vlastným: nebol. Čiže išlo o tzv. anurbanizmus, ktorý dodával niekdajším zemiakovským mestám neopakovateľný kolorit filigránsky rezaných miniuličiek, pestrej palety všakovakých administratívnych budov a nákupných centier, kde tu popretkávaných obytnými domami pre zjavne majetné vrstvy s paradoxne skromnými nárokmi na obytnú metráž.

Príkladov v intraviláne niekdajšej Bratislavy možno nájsť veľa: v dnešných ružinovských barinách, v bývalom národnom parku Petržalka alebo v katastri zemiakovského Machu Picchu – kedysi sídliska Dlhé diely. Na všetkých týchto náleziskách možno ešte aj dnes nájsť jasné známky toho, že pri plánovaní a výstavbe zemiakovských sídiel bol na prvé miesto kladený človek, resp. človekovia či človeci (pozri heslo Počiatek modernej zemiakovčiny), a to konkrétne ľudia označovaní ako developeri.

Developeri boli v Zemiakove všemocní druidi so superschopnosťami, ktorí mávnutím čarovného prútika premieňali verejné priestranstvá na súkromné priestory a monotónnu mestskú zeleň na triumfalistickú pestrofarebnosť firemných fasád (pozri heslo Orange národná divadelná aréna P. O. Hviezdoslava, a.s.). Prejavovali sa u nich aj sklony k nestriedmej asfaltizácii, avšak len v rámci výstavby súkromných veľkorozmerných parkovísk, pretože verejné cestné komunikácie boli pre túto kastu prísne tabu, keďže čo i len zmienka napr. o štúdii dopadov výstavby objektu na verejnú cestnú sieť v nich budila šialené záchvaty smiechu, čo sa v tzv. dobrej spoločnosti považovalo za „neprofesionizmus“.

Ideovo bol anurbanizmus založený na koncepcii Divokého východu a myšlienke absolútnej nezodpovednosti podnikov (porovnaj s konceptom RSE - la responsabilité sociale des entreprises) a všemocnosti trhu. Snúbilo sa v ňom to najlepšie z bodrého ko**tizmu a ortodoxného mášvpi**zmu. Tu nemožno nespomenúť na jedinú pamiatku niekdajšieho zemiakovského sochárstva, ktorá sa zachovala a dnes sa vystavuje hneď vedľa Rodinovho Mysliteľa – teda celými generáciami obľúbeného bratislavského Čumila.

Typické architektonické slohy v Zemiakove

Na pollockovsky súrodom mítore mestskej štruktúry sa v niekdajšom Zemiakove skveli budovy postavené v jednom z troch typických stavebných slohov – v podnikateľskom baroku, kapitalistickom internacionalizme a zemiakovskom eklekticizme.

Podnikateľské baroko

Podnikateľské baroko prekvitalo najmä v tzv. milionárskych štvrtiach, čo boli rezervácie sui generis, do ktorých sa dobrovoľne uzatvárali výhercovia hospodárskej súťaže. Tieto štvrte mali v niektorých mestách a mestečkách rôzne zvukomalebné názvy, podľa toho, ako boli umiestnené: niekde to bol Zlodejský vŕšok, inde Privatizačná dolina, niekde sa (isto závidiaci) spoluobčania vypäli temer až k básnickým výkonom - napríklad názov štvrte boháčov „Eldorádo“ (s ulicami Prvá vlna, Druhá vlna a Dépeháčkari).

Podnikateľské baroko, ako samo označenie napovedá, bolo plné pokrúteností a nezrovnalostí (ako estetických prvkov, ale aj účtovných a finančných) a v nejednom prípade aj prejavom antireformačného revanšu komunistickej nomenklatúry za roky strávené v nenávidenom boľševickom režime. Keďže podnikateľské baroko obľubovalo vežičky, popri Prahe sa stovežatými stali aj mnohé zemiakovské mestá.

Kapitalistický internacionalizmus

Kapitalistický internacionalizmus sa staval podľa prefotených projektov pochádzajúcich z ďalekej cudziny, v dôsledku čoho bol strohejší ako český funkcionalizmus a lineárnejší ako americký akčný film. Šokoval svojou úspornosťou, ktorá však bola jediným prvkom korešpondujúcim s rokmi vypestovanou šetrnosťou slovenských najširších vrstiev.

Toto spojivo sa prehĺbilo po skončení daňových úľav pre nadnárodné spoločnosti a ich odchode z Krajinky, keď si zemiakovský proletariát vskutku dôkladne osvojil tento stavebný sloh a všetky budovy v štýle kapitalistického internacionalizmu postupne odniesol do zberu. To je aj dôvod, prečo sa z nich veľa nezachovalo, s výnimkou skeletu budovy Národného striptízového baletu v areáli bývalého Gigaprojektu Megakasíno.

Zemiakovský eklekticizmus

Mnohé encyklopédie uvádzajú za typický príklad zemiakovského eklekticizmu sídlo bývalej spoločnosti Sipox pod Vodným vrchom v Bratislave, ktoré bolo ale postavené ako trojrozmerný katalóg dostupných stavebných materiálov a známych konštrukčných postupov v niekdajšej zemiakovskej postreálsocialistickej spoločnosti. Metódou rádiokarbónového datovania sa zo stôp zanechaných prapôvodnými obyvateľmi zistilo, že táto pamiatka pochádza zo skoršieho obdobia, a prinajlepšom ju možno označiť len za akúsi avantgardu smeru nastupujúceho po kapitalistickom internacionalizme.

Zemiakovský eklekticizmus sa zvyčajne člení na zemiakovský eklekticizmus prvoplánový (pozri napr. texaský ranč uprostred Vlkolínca), anachronický (napr. bystrické sídlo Prvej slovensko-cyperskej investičnej a.s. v štýle zámkov Ľudovíta II. Bavorského), extrateritoriálny (vilka na chorvátskom pobreží v štýle Pereš [pozri heslo Norikin empír]), a najsofistikovanejšou formou bol eklekticizmus temporálny.

Ten bol natoľko revolučný a ojedinelý, že si ho nemohla nevšimnúť ani starobylá zemiakovská komora architektov, ktorá prvú budovu v tomto slohu ocenila prestížnou cenou Cezar – Cenou za zemiakovskú architektúru.

Táto stavba, ktorá je dnes na zozname pamiatok UNESCO, sa začala stavať v mestskom parku niekdajších Košíc ako polyfunkčný nebytový priestor a následne sa stala, sťaby alchymistickou transmutáciou (v skutočnosti dôkladným uplatnením princípov temporálneho eklekticizmu), nie poly-, ale plne funkčným bytovým priestorom. Grau, theurer Freund, ist alle Theorie, Und grün des Lebens goldner Baum...