Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: inforum
Aňa Ostrihoňová
© 2013 Moggliden AB. All rights reserved
Aňa Ostrihoňová
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
graffiti by Saber
Aňa Ostrihoňová
Natalie Portman ako Anna Boleynová vo filme Králova přízeň (The Other Boleyn Girl)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Dacia Maraini a Alberto Moravia
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová
Z filmu Dny opusteni Roberta Faenza
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Nórske drevo, Midori
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Dnes to už vieme

Foto: www.amctv.com

Seriál Mad Men sa v nás snaží vyvolať nostalgiu po dobe, keď sme nevedeli, že fajčenie škodí a všetko bolo akési jednoduchšie. Údajne najinteligentnejšiemu seriálu americkej TV však chýba humor, kvalitné herecké výkony a druhá rovina.

Aj bez čakania na nový rok či prípadne iný významný dátum, dokonca to nebol ani pondelok, som prestala fajčiť. Ten, kto hovorí, že je to jednoduché, bohapusto klame. Zmeniť takmer všetko na svojom každodennom živote zďaleka nie je ľahké. Aspoň prvé dva mesiace, potom už aspoň netúžite každému, koho vidíte s cigaretou, ťahať vzduch z pľúc.

V tom najhoršom štádiu tiež nie je veľmi rozumné zapnúť si americký seriál Mad Men, ktorý bol vlani ocenený cenou Emmy a tento rok dokonca Zlatým glóbusom. Napriek tomu, že presun závislosti z cigariet na tento klasický televízny seriál, zďaleka nehrozí, pri sledovaní tohto produktu televízie AMC však existuje riziko, že po pätnástich minútach budete mať sebatýrania plné zuby a zapálite si (alebo vypnete telku).

Dej seriálu sa odohráva koncom 50. a začiatkom 60. rokov a ako už názov naznačuje, v prostredí reklamy. Americké reklamné agentúry si v New Yorku prenajímali vysoké budovy na Madison Avenue – odtiaľ skratka muži z Mad, či Mad Men. Hlavný hrdina Don Draper (Jon Hamm) má to šťastie, že v tomto zlatom veku americkej reklamy „kreatívne“ vedie fiktívnu agentúru Sterling Cooper. Draper, ktorý by mal byť tou najzaujímavejšou záhadnou postavou (dokonca ho ťaží mučivé tajomstvo, ktoré je také „neodhaliteľné“, že stačí prvých dvadsať minút a z tých dvoch možností, ktoré vám prišli na um, s istotou vylúčite tú originálnejšiu), ktorú obklopujú figúrky ilustrujúce prostredie a posúvajúce dej.

Prvou z nich je jeho manželka – Grace Kelly z reklamy na Coca Colu, ktorá sa kvôli deťom a rodine vzdala kariéry modelky na Manhattane a ako žena v domácnosti trpí depresiou zo života na predmestí. Ďalšími sú jeho kolegovia – mentor Sterling (John Slattery) z generácie pred tou Draperovou a Pete Campbell (Vincent Kartheiser) z generácie, ktorá vie, že na to, aby ste sa stali kráľom nemusíte nosiť klobúk (či korunu).

Hereckým výkonom nepomáha ani štýlová výprava pripomínajúca čiernobiele či ručne dofarbované fotografie z 50. rokov. Nezachráni ich ani kamera, ktorá občas zablúdi k takmer dokonale nasvietenému detailu – nábytku, kusu oblečenia či kozmetiky. Dobre vyzerajúci herci dobre vyzerajú, a to je asi všetko. Obraz, výprava a ani hudba nevyvážia slabé dialógy a ich prevedenie.

Odhliadnuc od Draperovho súkromného života a „záhadnej“ minulosti by seriál z tohto časového obdobia a prostredia aspoň čiastočne mohol využiť niečo z kreatívneho potenciálu reklamného biznisu v časoch, keď bolo všetko možné a keď jediným cieľom bolo sloganom či obrázkom odlíšiť tri úplne identické produkty bez toho, aby sa musel ich autor zaoberať možnými právnymi dôsledkami či vedeckými štúdiami dokazujúcimi škodlivosť výrobku, ktorému robí promo.

V Mad Men však všetky veľké momenty reklamnej histórie pripomínajú scénky z absolventského večierku ľudovej školy umenia. Sú odrecitované a rýchlo preletené ako niečo nepodstatné. Diskusia o Nixonovej volebnej kampani netrvá ani päť minút, pričom dialógy sú klišé napísané zo súčasného pohľadu (napríklad, že prezident je produkt a Kennedyho peknú tváričku treba vytlačiť z TV). Mark Greif v recenzii pre LRB píše, že sa mu zdá, že Draper by chcel mať takéto prelomy v reklamnej histórii čo najrýchlejšie za sebou a napríklad v prípade Lucky Strike aj mal, keďže slogan It’s toasted vznikol v roku 1917, a nie 1960.

Rovnako je to aj s inými objednávkami či už sú to reklamy na cigarety, kozmetiku, Izrael alebo politikov. Napriek tomu, že práve začiatok 60. rokov je obdobím vzniku prvých politických televíznych diskusií a volebných šotov, aj táto téma, koniec koncov ako takmer všetky, vyznieva okrajovo. Celý dramatický proces hľadania správnych myšlienok a úsporných formulácií sa obmedzuje na telenoveloidné zábery na Drapera usmievajúceho sa nad Sterlingovými poznámkami a krútiaceho hlavou nad Campbellovou bohorovnou drzosťou (samozrejme neustále s cigaretou a pohárom whiskey v ruke). Tieto zábery nielen, že neslúžia žiadnemu účelu, ale spomaľujú už aj tak nesmierne pomalé tempo.

Mad Men jednoznačne patrí do kategórie seriálov či filmov, pri pozeraní ktorých si so spokojnosťou a istotou, o ktoré sme sa vôbec nepričinili, hovoríme: akí sme boli hlúpi. A tak mierne nostalgicky sledujeme, ako si hrdinovia seriálu s ľahkosťou kladú dnes už neprípustné požiadavky, ako Zbehnite mi po nejakého žida do obchodu, aby videli, že tu máme aj takých alebo si dávajú rady typu Ak to niekam chcete dotiahnuť, vyzlečiete sa z toho vreca a odhalíte tie členky. Pri zábere na tehotnú matku popíjajúcu whiskey a zapaľujúcu jednu Chesterfieldku od druhej, okolo ktorej sa hrajú deti s plastikovými sáčkami na hlave už komentáre nie sú potrebné.

Dnes už sme múdrejší, či aspoň politicky korektnejší v názoroch na vyššie spomenuté fenomény. Dialógy prvých niekoľkých dielov môžu byť teda poučné a zarážajúce zároveň (na koľko vecí sme za tých 50 rokov zabudli), ale časom sa zo všetkých prejavov šovinizmu a otvorenej diskriminácie či dokonca zo záberov na fajčiaceho lekára v ambulancii stávajú otravné klišé.

Aký význam potom má takéto zobrazenie minulosti, keď súčasnosti nenastavuje zrkadlo? Už nie sme takí hlúpi, ale sme hádam dokonalí? Samotný fakt, že zdravotnícky a farmaceutický výskum pokročil, psychiatri prestali po telefóne oznamovať mužom stav duše ich manželiek, ženy viac nevyhadzujú z práce za chyby ich šéfov a homosexuáli sa viac nemusia zatĺkať vo svojom closete vystupujúc pod nálepkou spolubývajúca alebo verný manžel, ktorý sa na ulici za inou neobzrie, nám žiadne potvrdenie o dokonalosti nevystavuje.

Možno je naše pousmiatie sa nad prejavmi nevedomosti spred pol storočia takým istým posmeškom, akým je úsmev Dona Drapera, keď mu čašník v reštaurácii povie, že jeho žena čítala v Reader’s Digest, že fajčenie môže zabíjať.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť