Film Avatar sa považuje za výnimočný aj kvôli zobrazeniu ekosystému planéty Pandora ako vzájomne previazaného superorganizmu, komunikujúceho v rámci jednotlivých druhov, ale aj medzidruhovo a s okolím. Prv než sa pozrieme na reálnosť takéhoto obrazu, pripomeňme si najprv, že Avatar v tom nebol ani zďaleka prvý.

Pri pozeraní scény, v ktorej tisícky jemných svetielkujúcich chápadiel preberajú k životu postavu z filmu som si zrazu uvedomil: toto som už niekde videl! A presne som vedel aj kde – v animovanej japonskej fantázii s trochu krkolomným názvom Nausicaä of the Valley of the Wind. Dnes už dvadsaťšesť rokov stará snímka rozpráva akčný a zároveň poetický príbeh o zdevastovanom svete po jadrovej katastrofe a význame globálneho ekosystému pre zachovanie života.

A nielen to – sníva o jeho inteligencii, netušenej komplexnosti a informačnej previazanosti. Jej divoká a pestrá toxická džungľa s množstvom prapodivno-úchvatných stvorení niekedy až nápadne pripomína tú pandorskú. A takmer nadprirodzená inteligencia obrovského hmyzieho druhu Ohmu ako keby vedela o každom lístku, ktorý sa pohne v širokom okolí, vrátane globálnych následkov jeho dopadu na zem. Nehovoriac o takých samozrejmých veciach, ako je generačná pamäť druhu a vhľad do vlastnej či cudzej minulosti. Nepripomína vám to trochu niečo?

Režisér filmu Hajao Mijazaki má na svedomí aj iné vydarené diela s viac či menej ekologickou tematikou. Napríklad vysoko hodnotenú a mnohokrát ocenenú Princess Mononoke bolo možné vidieť aj v našej televízii. Jej ústrednou témou je tiež konflikt prírody s ľuďmi, tentoraz ale v inej podobe – títo ju drancujú agresívnou ťažbou surovín a dlhodobo neudržateľnou priemyselnou expanziou. Že by opäť malá inšpirácia pre hlavnú dejovú línu, ktorú si zvolil James Cameron v Avatarovi?

Poďme ale späť k otázke, či vôbec môžeme hovoriť o ekosystéme ako o vnímajúcom a určitým spôsobom aj inteligentnom organizme. Čo sa týka ľudí, tam nemáme pochýb. U živočíchov je to všelijaké, lebo poznáme nielen primáty a delfíny (ktoré si napríklad dokážu medzi sebou dávať aj vlastné mená), ale tiež jednoduché prvoky či baktérie. Ale čo taká rastlinná flóra?

Odpoveď môže byť prekvapivá – rastliny dokážu vnímať a komunikovať, majú pamäť a vedia ju efektívne využiť na prispôsobenie sa stresujúcim vplyvom a meniacim sa vonkajším podmienkam.

Nedávno médiami prebehla správa o objavení podmorského systému baktérií, ktorá bola logicky dávaná aj do súvislosti s Avatarom. Tento bakteriálny konglomerát totiž dokáže šíriť a spracovávať informácie prostredníctvom mikrobiologických nanovlákien, formujúc tak jeden obrovský organizmus. Veda, ktorá sa podobnými javmi zaoberá u rastlín, si hovorí rastlinná neurobiológia. Tvrdí napríklad, že vegetácia je v schopnosti šíriť signály na bunečnej úrovni rovnocenná so živočíšnou ríšou. Fungujú u nej obidva základné spôsoby prenosu informácie – cez elektrické akčné potenciály a aj pomocou chemických prenášačov, bežne nazývaných neurotransmittery. Rastlinné bunky sa tak v tejto oblasti príliš neodlišujú od tých našich ľudských, ktoré si nosíme aj v šedej mozgovej kôre.

A praktické využitie je tiež zaujímavé. Doteraz sa zistilo, že rastliny vedia prijímať, spracovávať a ukladať informácie, a v prípade potreby ich znova použiť. Majú teda určitú formu pamäti, aj keď zatiaľ nebol objavený jej presný mechanizmus a úložisko. Z tohto pohľadu by bolo možné tvrdiť, že sa dokážu inteligentne učiť a rozhodovať. Počas svojho vývoja sa naučili rozpoznávať iné rastliny, ale aj baktérie či hmyz. Sú schopné domestifikovať si niektoré druhy živočíchov a žiť s nimi v symbióze (napríklad ako kolónie rias a koralov). Vedia klamať telom a maskovať sa, komunikujú na diaľku pomocou chemických signálov, ktoré vylučujú do ovzdušia. Majú aj imunitný systém, principiálne veľmi podobný tomu živočíšnemu. Reagujú na stres, sú schopné ho dlhodobo predvídať a prispôsobiť mu svoje správanie. Zatiaľ sa však nepotvrdilo, že by túto informáciu mohli prenášať aj na ďalšie generácie.

“Mozog” rastlín sídli najmä v ich koreňových špičkách. Tento fakt skúmal už Charles Darwin koncom devätnásteho storočia a poukazoval na jeho významnosť. Celý koreňový systém tvorí zložitú sieť husto poprepájaných a komunikujúcich buniek. Väčšina rastlinných druhov dokáže prostredníctvom svojch koreňov vstupovať do symbiózy s určitými hubami. Pletivo podhubia je pritom známe aj ako jeden z narozsiahlejších žijúcich organických systémov na zemi, podobný už spomínaným kolóniám baktérií. Pomocou neho sa môžu poprepájať blízke a vzdialené rastlinné jedince do jediného gigantického a spolupracujúceho systému. A toto všetko už nie je ďaleko od obrazu, ktorý nám ponúka pandorská fantázia...

Je nepochybné, že globálne ekosystémy majú rozhodujúci vplyv na podmienky života na zemi. Rastlinná neurobiológia nám na to poskytuje ďalší, ešte detailnejší a komplexnejší pohľad.

A čo na lokálnej úrovni? Pre mňa osobne to napríklad znamená aj toto: domáci citrus, ktorý mi nedávno vyschol a musel zhodiť všetky listy, si to zrejme dobre zapamätal. Na budúce už bude na podobné sucho lepšie pripravený a pravdepodobne ho zvládne s menšou ujmou. Keďže si ale nemôžem byť istý, či si dobre nezapamätal aj mňa, budem sa všemožne snažiť, aby sa takáto nešťastná náhoda už nikdy viac nezopakovala...