Film ako pomsta

Hneď úvodná scéna dve a pol hodiny trvajúcej rozprávky v piatich kapitolách naznačuje, že tentokrát Tarantino nebude skladať pocty zabudnutým režisérom kung-fu a iných béčkových filmov. Kinematografia ako taká je stále dôležitá, ale v tomto prípade však už nielen ako skrytý odkaz, ale dôležitý prvok deja, ktorý sa točí okolo premietania propagandistického filmu objednaného Josephom Goebbelsom v Nemcami okupovanom Paríži v roku 1944.

Malé secesné kino naplnené troma stovkami nacistických prominentov sa vo fantázii nejednej odbojovej skupiny premení na ideálne dejisko atentátu. Priestory sa dajú jednoducho uzavrieť, únikové východy kapacitne nepostačujú a filmové kotúče neskutočne dobre horia. A tak Tarantino nefabuluje jeden, ale rovno dva komploty rôznych skupín odporcov Tretej ríše, aby bolo jasné, že krv potečie potokom a málokto sa dožije záverečných titulkov.

O sokolovi a potkanoch

Ak sa film Nehanební bastardi predsa len na nejaký žáner podobá, je to špageti western. Najmä, keď sa v prvej kapitole k farme francúzskeho mliekara LaPadite za zvukov hudby Ennia Morriconeho blíži gestapo na čele s Hansom Landom, bývalým detektívom, ktorého služby sa SS rozhodlo využiť na hľadanie hŕstky židov, ktorá by ešte mohla v úkryte na vidieku prežívať.

Vizuálne dokonalá scéna, v ktorej prebieha Landov rozhovor s farmárom stačí na to, aby si rakúsky herec Christoph Waltz získal pozornosť diváka natoľko, že mu v častiach filmu, v ktorých sa nevyskytuje, začne jeho strojená vykalkulovanosť chýbať. Landa je polovičnou karikatúrou nacistu posadnutého svojou úlohou „lovca židov“, na druhej strane však vo svojom zvrátenom poslaní nachádza intelektuálne potešenie a pomaličky svojho farmára smaží celých dvadsať minút, kým mu vôbec naznačí, že vlastne vie aj to, čo sa LaPadite bojí čo i len tušiť.

Inteligentné a rýchle dialógy sú silnou stránkou Tarantinových filmov a aj v tomto prípade ich elegantne mieša so scénami exaltovaného násilia a dlhými zábermi na tváre plné odhodlania krátko pred spomínanými jatkami. Prestrelky sú však natoľko rýchle, že divák len s veľkými problémami zaregistruje, o koľko a o ktoré postavy práve film prišiel. Striedanie angličtiny, nemčiny, francúzštiny či taliančiny Tarantinovi umožňuje hrať sa so zobrazením piatich kultúr a ich klišé a hybridnej komiksovej dvojrozmernosti filmu prepožičiava nečakanú ďalšiu rovinu. Zároveň však sklame každého, kto Tarantinove predchádzajúce snímky dokázal pozerať do nemoty práve kvôli svojskej americkej angličtine a žuvačkovým rozhovorom.

Komando bastardov

Po prvej kapitole sa dej rozdelí – v prvom sledujeme bastardov, ktorí celému snímku prepožičali názov. Ide o skupinku amerických židov, ktorí pod vedením svojského južansky zaťahujúceho Alda Raina (Brad Pitt), v lesoch zabíjajú a skalpujú nacistov. Vďaka britskej tajnej službe a dvojitej agentke sa zapoja do operácie Kino. V malom parížskom kine, ktoré si Goebbels vybral na premietanie svojho najnovšieho Meisterstück o hrdinskom nemeckom vojakovi, majú spáchať samovražedný atentát. Takéto portrétovanie židovského komanda ako samovražedných fanatikov prahnúcich po pomste vyvolalo (najmä u amerického publika) kontroverzné reakcie.

V prvom rade si však treba uvedomiť, že Tarantino nevykresľuje svojich hrdinov ako morálne dobrých a zlých – v jeho filmoch ide obyčajne o konflikt zlého a ešte horšieho. Zatiaľ čo v predchádzajúcich snímkach stoja na týchto dvoch stranách stereotypy kriminálnikov a podvratných živlov, vo filme Nehanební bastardi sa hrdinami stali historické postavy a udalosti, ktoré aj v relatívne obmedzenej „popovosti“ a prvkov z béčkových akčných filmov môžu u niektorých skupín viesť k neveľmi realistickým reakciám. Niekedy je potrebné nebrať všetko príliš vážne a neočakávať od Tarantinovho pohľadu na druhú svetovú vojnu verziu na motívy Schindlerovho zoznamu. Film pripomína komiks zo začiatku 40. rokov, v ktorom rôzni superhrdinovia mliaždia Hitlerovu hlavu na kašu na každej tretej strane a to je asi tak všetko.

Režisérov si tu vážime

Ako bolo povedané na začiatku, Nehanební bastardi sú trošku inou poctou moci filmového média. V druhom pláne zničenia Tretej ríše zohráva totiž úlohu horľavosť filmových kotúčov. Shosanna, majiteľka kina, v ktorom majú potupnou smrťou zahynúť najvyšší nacistickí pohlavári a ktorej sa podarilo pred „lovcom židov“ Landom v minulosti uniknúť, sa ho totiž rozhodne podpáliť. Samozrejme, Tarantino si nenechal ujsť príležitosť vzdať hold nemeckému filmu 20. rokov a režisérom G. W. Pabstovi či Emilovi Janningsovi. Britským tajným agentom nemôže byť nik iný ako filmový kritik a znalec kinematografie wiemarskej republiky.

„Tu si režisérov vážime. Aj nemeckých,“ hovorí Shosanna nemeckému vojakovi. A vážia si ich nielen Francúzi, ale aj Tarantino, ktorý sa bol schopný od iných režisérov tak veľa naučiť. Napriek tomu, že presne vie ako film dokáže klamať, sám verí v ilúziu, ktorú sprostredkúva. Napriek tomu, že Nehanební bastardi sú všetkým iným len nie typicky tarantinovským filmom, jeho autor naznačuje, že ho považuje za svoje majstrovské dielo. Pracoval na ňom posledných desať rokov a toľkokrát zmenilo podobu a formu, že sa do neho vydestilovalo len to najlepšie. Divák sa napriek neskutočne dlhej metráži ani chvíľu nenudí, a to nielen vďaka skvelej kamere a kvalitnému hereckému obsadeniu. Film Nehanební bastardi je pomstou, a tá si na svoju chvíľu zvykne počkať.

V slovenských kinách od 27. augusta