Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Andrea Průchová
Andrea Průchová
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Meryl Streep ako Železná Lady
Ján Gregor
Foto: BBC
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Foto: Sony Pictures
Natália Ďurníková
Lucia Rakúsová
Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)
Slavomír Olšovský
Svetlana Žuchová
Miro Tížik
Foto: Mark Craemer
Natália Ďurníková
Alice ve městech
Lucia Rakúsová
Ján Gregor
Natália Ďurníková

Jánošík: prawdziwa recenzia

Na historických filmoch mi najviac prekážajú zuby. Všetci ich majú kompletné a pekne vybielené. Každým úsmevom vidíte, ako je film odtrhnutý od dobovej reality. Jánošík nie je výnimkou.

A pritom to je škoda, lebo kostýmy vyzerajú uveriteľne, aj keď príliš čisto a nenosene. Je to ale tisíci film, kde sa nikto nezamyslel nad stavom ústnej hygieny a nedoprial nám zábery na zhnité a vybité zuby, akých mávali pred tristo rokmi ľudia plné ústa.

Film o Jánošíkovi nám chce porozprávať „pravdivý príbeh“, a to je jeho najväčšia slabina. V tom prípade by sa aspoň trochu mohol priblížiť jazykom, akými v skutočnosti rozprávali jeho postavy, filmu by to pridalo na autentickosti. V Tarantiových Nehanebných bastardoch sa mieša nemčina, angličtina a francúzština, Mel Gibson nechal ľudí vo filme Apocalypto rozprávať pôvodným mayským jazykom yucatec a v Umučení Krista sa hovorí aramejsky. Len v umučení Jánošíka je všetko v slovenčine, napriek tomu, že v jeho družine boli chlapi z územia dnešného Slovenska, Poľska aj Moravy. Film v niektorých recenziách dostal prívlastok hollywoodsky, a práve jazyková jednoliatosť, spisovná slovenčina bez akcentu, je jedným z jeho znakov. Nepomohlo ani to, že obe režisérky boli Poľky.

Koncept „pravdivého príbehu“ je trochu pochybný, lebo na Jánošíkovi sú najkrajšie a pre filmovú reč najpútavejšie práve legendy. Johanka z Arku bez zázrakov by bola iba pomätená žena, Jánošík bez legiend by bol iba obyčajný zlodej. Teda v prípade, že by sa scenár držal pravdy a opakovane by nezavádzal scénami, kde zbojníci rozdávajú nakradnuté dedinčanom. Podľa historických prameňov sa to často nedialo, známy je len jeden prípad. Pravdivý príbeh je rovnaký nezmysel ako táto pravdivá recenzia, vždy pôjde iba o subjektívny výklad.

Mnoho legiend síce z filmu zmizlo, iné sa ale objavili. Asi sa myslelo na početné poľské publikum, a tak je film plný kresťanských motívov. Bozkáva sa tam kríž, Jánošík stretne sedembolestnú Pannu Máriu (príliš pekná na sväticu) a dokonca sa tu zjaví aj samotný Ježiš Kristus. Slovenský vidiek bol v tých časoch krížencom kresťanstva a pohanstva, ktoré vo filme zastupujú aspoň (zlá) čarodejnica a mnohé povery. Najviac pohanstva nájdete v posteli, predmanželský sex, nevera a promiskuita sú vo filme bežné. Medzi najlepšie výkony filmu patrí poľská herečka Katarzyna Herman v úlohe krčmárovej dcéry Zuzany. Tejto nymfomanke uveríte, že ju to s mužmi naozaj baví. Protikladom môže byť podivne asexuálna scéna na snehu, kde sa Jánošík na začiatku filmu váľa s Táňou Pauhofovou a počíta jej spodničky. Jediným jej zmyslom je ukázať Jánošíkovu nadpozemskú plodnosť, vo filme sa vyspí s troma ženami, z toho dve zostanú tehotné...

Druhou hereckou oporou filmu je menej známy poľský herec Michal Zebrowski. Postava Huncagu bola vďačná, scenár jej prisúdil asi najširší repertoár emócií aj motívov, utrpenie muža žijúcého so šialenou ženou aj úlohu filmového Judáša. Práve morálne pochybné charaktery sú vo filme najlepšie. Kontrastom sú jednorozmerne dobré či jednorozmerne zlé postavy – v tom druhom prípade stojí za povšimnutie, že film sa pri zobrazovaní pánov nedostal ďalej ako za dobovú karikatúru z detských knižiek. To je ďalšie zlyhanie Jánošíka, ktorých chcel byť bez legiend.

Marketing filmu si vypomáha historkami o prerušenom nakrúcaní, veľkom rozpočte, často sa spomína slovo veľkofilm. V skutočnosti to je maximálne televízny veľkofilm, veľký a drahý možno v slovenskom kontexte, so skutočnými veľkofilmami ale veľa spoločného nemá. Aj scény, ktoré by mohli byť masové, sú šikovne zamaskované, napríklad bitka z úvodu filmu sa rýchle prenesie do poľa so zrejúcou úrodou, takže ledva vidíte zápasiace postavy. Desiatky hercov a za nimi tiscky štatistov by ste na plátne hľadali márne, jediné masové scény ponúkajú časté zábery na ovce.

Zvláštnou kapitolkou filmu je kamera Martinu Štrbu. Obrázky slovenskej prírody nevnucuje tak nasilu ako vo filme Pokoj v duši, zvláštna je ale voľba detailných záberov, ktoré majú vo filme nadštandardné zastúpenie. Až to miestami nepôsobí ako film, ale študijný materál pre dermatológov. Tretím výrazným prvkom kamery sú rýchle zábery a krúženie, spôsobujúce až miernu nevoľnosť. V slovenských kritikách sa už stalo klišé spomínať Štrbovu kameru ako vynikajúcu, v tomto prípade je ale lepšie pozrieť sa do nezaťaženého českého prostredia, kde sa epileptická kamera a početné detaily nedočkali vrúcneho prijatia.

Prehnané ambície sa prejavili na dĺžke filmu, ktorá mu škodí, dve a pol hodiny sú na príbeh o zbojníkovi priveľa. Prvú hodinu filmári použili na rozbeh, až príliš často sa tam dubasí v chalupách aj pred chalupami a zbytočne sa zvýrazňujú folkloristické prvky. Hudobne nadané sú ešte aj hlavné postavy, Jánošík zvláda husle, Uhorčík gajdy. Tak prečo by si spolu nezahrali. Napríklad na tanečnom pódiu pred chalupou, čo je na začiatku 18. storočia dosť nezvyčajný úkaz. V domoch mali namiesto podlahy udupanú hlinu a vonku tanečnú plochu?

Film nemá jasný príbeh, nejaký spád získava až v druhej polovici a vrcholí v pôsobivom zavesení Jánošíka na hák, ktoré je v tomto prípade naozaj zbavené legiend, kde sa hrdina plný síl s nesmrteľnou myšlienkou na perách sám vrhal na hák. Namiesto toho vidíme takmer bezvládne umučené telo zavesené za ľavé rebrá do polohy, ktorá v ničom nepripomína hrdinské gesto. Pri zavesení na hák telo viselo v nedôstojnej polohe prevráteného písmena U. Jánošík si na plátne pre seba ukradol detailne nasnímané scény mučenia aj popravy, aj keď podobne sa dal zobraziť osud Tomáša Uhročíka, ktorý zomrel porovnateľne surovou smrťou – lámaním v kolese.

Najnovšia filmová verzia Jánošíka sa najviac zo všetkých pohráva s gýčom, keď sa ešte aj na scénu vešania spoza drevenej hrady prizerá malé dieťa. K tomu treba pridať snové scény s nahými plávajúcimi ženami a pochybné zobrazenie triedneho rozdelenia, kde viac ľutujete pánov než poddaných.

Jánošík v podaní Václava Jiráčka predstavuje nový, melancholický a nežný pohľad na túto postavu. Bývalého vojaka premeného na zbojníka by sme si mohli predstaviť aj drsnejšie, v tomto podaní je to horský intelektuál s jemnými črtami, ktorého trápia morálne dilemy, náboženské vidiny a láska. Filmu sa z neho podarilo vykresať romantického hrdinu, čo asi spĺňa očakávania publika. Legenda nezomrela, legenda žije ďalej, aj keď len vďaka priemernému filmu so slávnou režisérkou, ktorej najväčšia mágia spočíva v tom, že jej rukopis zostal neviditeľný.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť