Krajina plná veľkých prázdnych domov

Veľké baráky u nás stoja aj v tých najchudobnejších kútoch. Niekedy sa zdá, že práve tam sú najväčšie. Dá sa v nich vydržať v lete, trochu ťažšie je to na jar a na jeseň a úplným utrpením je to v zime. Ťažko sa vykurujú a ľudia šetria. Mnohé dediny dnes v zime neuveriteľne smrdia od zle spáleného dreva a iných lacných palív. Ak chcete lepší vzduch, musíte zájsť do mesta, kde sa zvyčane kúri plynom. A keď sa v okolí dedín chcete pokochať pekným lesom, musíte mať šťastie, lebo niektoré sú vyklčované podobne, ako bývajú vyklčované v okolí rómskych osád. Gadžovia im nemajú čo vyčítať.

Betónová pevnosť

Väčšina veľkých domov nerátala s demografickými trendami a spoločenskou zmenou. Detí je menej a práve v chudobných oblastiach mnoho mladých utieklo z dedín do miest, zvyčajne v zahraničí. Rodičia, od ktorých sa odsťahujú ich dospelé deti, niekedy trpia syndrómom prázdneho hniezda, u nás by sa dalo skôr hovoriť o syndróme prázdneho baráku. Šialeným nápadom je vedľa neho postaviť ďalšie dva.

Staviteľstvo sa podobne ako náboženská viera prenáša z generácie na generáciu, o čom rozpráva aj film Dom. Osemnásťročná Eva neochotne pomáha otcovi, ktorý na záhrade za domom stavia dva ďalšie. Už o niečo menšie ako ten pôvodný, ale o to zbytočnejšie – Eva chce odísť do Anglicka (paradoxne tam v oveľa menších domoch ako na Slovensku bývajú aj oveľa bohatší ľudia) a jej staršiu sestru otec už pred rokmi vyhodil z domu, lebo sa dala dokopy s flákačom z nesprávnej rodiny.

Ako mnohé podobné projekty, aj táto dvojitá urob-si-sám stavba je nekonečná. Film zobrazuje prostredie, ktoré je bezútešné hneď viacerými spôsobmi. Život na dedine sa spája s pracným budovaním zbytočných stavieb, neďaleké mesto pôsobí azda ešte bezútešnejšie. Je nepekné, sivé, zničené iným, ešte ohyzdnejším a rozsiahješím typom výstavby. Takýto estetický horor máme evidentne radi; na dedine ešte aj dnes robíme menšie kópie starých barákov a v mestách často ešte väčšie kópie starých panelákov. Len balkóny a šialené farby nových fasád sú iné.

Ako z rozprávky

Aké budovy, takí ľudia, tvrdí jedna teória a tento film jej dáva zapravdu. Hovorí sa v ňom veľmi málo, väčina postáv je prázdnych a (každá svojím spôsobom) divných. Tvrdohlavý otec, ktorý cez deň pracuje v plničke minerálok a ďalšej otupujúcej práci sa venuje po večeroch a víkendoch, keď k sebe lepí jednu tehlu za druhou. Jeho sociálna inteligencia je zúfalo nízka a nie je silnou stránkou ani pri jeho manželke a dcérach. Ak na záver filmu prichádza happyend, je nezaslúžený a v danom kontexte je to skôr rozprávkový zázrak než logické vyústenie deja. Zaslúženým happyendom tohto filmu je, že v kine bolo aj dva mesiace od premiéry vyše dvadsať ľudí. Nestáva sa často.

Dom je v slovenských kinách od 29. septembra