Lásky jednej tmavovlásky

David Lynch raz o svojom surrealistickom čierno-bielom debute Gumovacia hlava (Eraserhead, 1977) povedal, že je to film, ktorý „vychádza zo žalúdka“. S jeho výrokom sa nepochybne stotožnia všetci, ktorí mali možnosť v kinách na vlastnej koži zažiť ako liliputánka z radiátora, s obrovskými bradavičnatými výrastkami na lícach a úsmevnou naivitou dieťaťa, zašliapava slizké spermiovité červíky o veľkosti žaby, padajúce na zem ako kobylky z apokalypsy. Odpudivosť scény nepochybne zvýraznila aj obzvlášť temná hudba a text piesne, ktorý si radiátorníčka pri pučení ropuších spermií s úsmevom na tvári spievala: „In heaven everything is fine“ („V nebi je všetko v poriadku“).

Bol to isto odvážny debut, vtedy ešte mladého režiséra, ktorý sa aj týmto spôsobom vyrovnával s narodením postihnutého dieťaťa. A o tom, že sa každý so svojim osudom vyrovnáva svojsky, vypovedá aj časozberný dokumentárny film Heleny Třeštíkovej Katka (2010), ktorý do našich kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov. Film je záverom voľnej trilógie Marcela (2007) a René (2008) – dokumentov o ľuďoch, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na okraji spoločnosti.

Podobne ako Lynchova Gumovacia hlava, aj Třeštíkovej dokument Katka vychádza zo žalúdka a to až do tej miery, že je veľmi pravdepodobné, že diváka pri niektorých „gastro“ scénach napne (a teraz mám na mysli najmä scénu, v ktorej si už tehotná Katka pichá pod obrovské brucho špinavou ihlou drogu, či ako sa počas Vianoc s budúcim otcom svojho dieťaťa „ubytováva“ v squate, do ktorého by sa nenasťahoval hádam ani ten najväčší homlesák). Film však nie je žiadnym surrealistickým kúskom, ale výpoveďou o veľmi neutešených a neobyčajne drsných skutočnostiach zo života Katky – narkomanky. Drogovať začala v pätnástich, Třeštíkovej kamera ju prvýkrát zaznamenáva v devätnástich. V tom čase je to ešte pôvabná mladá žena s nádhernými hustými vlasmi zamilovaná do svojho priateľa, s ktorým pravidelne odlietava do halucinačných výšin.

Po štrnástich rokoch sa však na filmovom plátne stretneme už len s jej karikatúrou. Stretneme sa s Katkou s pokazeným chrupom a rapavou našedivelou pokožkou s krátermi, ktorá sa za peniaze predáva na ulici, alebo kradne v obchode, aby si zohnala peniaze na drogu. Stretneme sa s Katkou s opuchnutou nezdravo vyzerajúcou tvárou, so zoslabnutým telom, navretými prstami a zrednutými mastnými vlasmi ako sa horko ťažko doplazí do svojho príbytku v stave totálnej drogovej vymletosti.

Zlomovým momentom dokumentu sa stalo Katkino tehotenstvo. Ako Třeštíková hovorí: „Do príbehu odrazu vstúpila veľmi zásadná a silná téma“, no taktiež nádej, že by sa niečo mohlo zmeniť k lepšiemu, z čoho však vyvstával aj strach, čo bude, ak sa to náhodou nevydarí. Katka neprestala drogovať ani počas tehotenstva. Vynosila a porodila dieťa so závislosťou. O otcovi dieťaťa radšej pomlčíme...

Ak divák malej Terezke drží palce, môže to znamenať dve veci – najprv možno fandí tomu, aby sa Katka vyhrabala zo závislosti, čoraz častejšie však prestáva jej planým sľubom veriť. Byť v spoločnosti vlastnej matky nebýva pre dieťa vždy tou najlepšou možnosťou. Aj v tomto je Třeštíkovej dokument mimoriadne cenný – zachytáva nemohúcnosť a absolútne vazalstvo človeka, nad ktorým droga postupne získava moc. Zaznamenáva márne pokusy Katky, ktorá by sa zo závislosti aj chcela liečiť, no ktorej však droga vo vnútri tela postavila múr, ktorý žiada až trojnásobok bežnej sily potrebnej na prekonanie závislosti, ale aj akéhokoľvek iného, aj celkom bežného problému.

Režisérka začala film nakrúcať v terapeutickej komunite Sananim v Němčiciach, v ktorých sa vtedy, v roku 1996, ocitla aj Katka, ktorá sa liečila z drogovej závislosti. Na otázku, prečo sa rozhodla nakrúcať film práve s ňou, Třeštíková odpovedala: „V tom čase som pre Českú televíziu pripravovala sériu časozberných filmov o rôznych ženách. Jednou z nich mala byť protidrogová terapeutka. Pri prvom nakrúcaní v terapeutickej komunite ma napadlo, že by bolo zaujímavé paralelne sledovať osudy jej dvoch klientiek. Jednou z nich bola práve Katka. Postupom času sme zámer upravili a venovali sa naplno príbehu Katky, ktorá dokázala veľmi zaujímavo reflektovať svoju situáciu.“

A aká bola reakcia Katky, keď konečne videla výsledok Třeštíkovej dlhoročného natáčania? „Počas projekcie nepohla ani brvou. Film odsúhlasila. Potom som sa jej opýtala, či nechce niečo odkázať Terezke, ktorá raz film možno uvidí. Katka po chvíli váhania povedala, že sa jej ospravedlňuje a až v tej chvíli sa jej zlomil hlas.“

Třeštíkovej film je unikátny jednak kvôli špecifickej časozbernej metóde, ktorá je režisérkinou doménou, je však pozoruhodným aj pre spôsob ako vypovedá o Katke – ako vrství jednotlivé situácie a príbehy. Film je príbehom, ktorý nechce súdiť, či moralizovať, ale naopak pobádať k zamysleniu a väčšej citlivosti k danej téme. Bežné protidrogové kampane mávajú zvyčajne nulový efekt, reakcie na Třeštíkovej film zatiaľ ukazujú, že môže byť v tomto smutnom cykle svetlou výnimkou.

Program predstavení filmu Katka