Len nech si Cigán zostane tam, kde je

Hoci Rómovia patria k imidžu Slovenska aspoň tak ako Vysoké Tatry, veľa filmov sme o nich nenakrútili. K všeobecne známym patria – s výnimkou dokumentárnych filmov – azda iba Hanákove Ružové sny, zdanlivo poetický, no miestami aj dosť drsný film s mladučkým Jurajom Nvotom a Ivou Bittovou. Je to príbeh bieleho mladíka, ktorý sa naivne pokúša zapadnúť do rómskej komunity.

Hanákov film vznikol v polovici 70. rokov a za vyše tri desaťročia sa toho zmenilo dosť. Ešte viac Rómov žije v osadách, sú oveľa chudobnejší, pretože nemajú prácu a rečiam o sociálnych dávkach, z ktorých kráľovsky žijú, veria iba rasisti, ktorí netušia, aké nízke dávky u nás od Kaníkových čias dostávajú dlhodobo nezamestnaní.

Prichádzame k vám so srdcom na dlani

Šulíkov film Cigán hovorí o mladom rómskom chlapcovi, ktorému fakt, že sa narodil v osade, jasne stanovil mantinely, v ktorých sa má pohybovať. Celý film ukazuje, že tieto mantinely nebude niekto len tak posúvať. Je v tom dosť pesimistický, podobne ako sú pesimistickí odborníci na rómsku problematiku, keď nehovoria do televíznych kamier, ale stretnete ich v krčme.

Napriek tomu, že autori námetu a scenára sú gadžovia a do osád sa dostali len na návštevu, tamojší život a nepísané pravidlá zobrazili pomerne verne. Viacerí recenzenti hovorili (ako zvyčajne, opäť bez argumentov), že film iba kopíruje bežné stereotypy. V skutočnosti je z väčšej časti veľmi trefný.

Príkladom je skupina výskumníkov (zrejme sociológov alebo etnológov), ktorí sa občas v osade objavia na svojom výlete za exotikou. Ich jediná predstava, ako pomôcť mladému Adamovi, je vytiahnuť ho z jeho prostredia a zabezpečiť mu vzdelanie. Prídu, nezdržia sa dlho, ale nasľubujú veľa. Film už nerieši finančné pozadie takýchto výletov, ale zvyčajne sú platené zo štedrého grantového podhubia. Rada prispeje Európska únia aj viaceré nadácie – ak chcete dnes získať peniaze v treťom sektore, venujte sa buď ženám alebo Rómom. Kto neverí, nech si pozrie ponuku grantov.

Jeden stereotyp však Šulíkov film nechtiac posilňuje. Je ním obraz Róma žijúceho v osade. Taký ponúkajú aj komerčné televízie, na ktorých obrazovky sa zo zásady dostávajú obyvatelia osád. Väčšinová populácia a Zdena Studenková si potom myslí, že všetci Rómovia žijú v chatrčiach so strechou z vlnitého plechu. V skutočnosti v osadách žije asi iba štvrtina slovenských Rómov – dobre to dokazuje aj to, že v skutočnosti nik z hlavných rómskych predstaviteľov filmu nepochádza z osady. Úplne iný je tento kultúrny vzorec v Česku, kde dnes Rómovia žijú skôr v mestských getách. Aj tento stereotyp posilňuje folklórny imidž Slovenska – dedinka v údolí, malé domčeky...

Keby mal Boh ruky, bol by z neho boxer

Kto sa môže zo Šulíkovho filmu tešiť, sú strednoprúdové cirkvi. Atilla Mokos stvárnil úlohu sympatického farára, ktorý nielen káže, ale aj učí chlapcov boxovať a robí im čosi ako náhradného otca. Veľa ilúzií si nerobí, ale cirkev vďaka nemu získava plusové body. Skutočnosť je o čosi smutnejšia. Väčšinové cirkvi nemajú až na výnimky o Rómov veľký záujem. Je to paradoxné, pretože nájsť v rómskej osade ateistu je rovnako ťažké ako nájsť niekoho, kto chodí do práce. Rómovia sú však nároční klienti, bežné bohoslužby ich nudia a slovenským farárom sa nechce vymýšľať program pre neposednú menšinu. Dieru na trhu využili menšie cikrvi, častokrát tými veľkými označované hanlivým slovom sekta. V slovenských rómskych osadách majú veľa členov Svedkovia Jehovovi, ktorí požadujú prísnejšie dodržiavanie pravidiel ako bežní kresťania, a to Rómov nielen oslovuje, ale v mnohých prípadoch naozaj aj mení k lepšiemu.

Viac hraných filmov o Rómoch než na Slovensku vzniklo v Česku. Občas im nohy podrazilo obsadenie bielych hercov do rómskych úloh (Roming), čo sa našťastie nestalo v Šulíkovom filme, kde je mnoho vedľajších hercov z osád a hlavné postavy sú aspoň Rómami; vo filme vybavenom titulkami sa rozpráva šarišskou rómčinou. K vydarenejším českým snímkam patria filmy Marian o deprivovanom chlapcovi z detského domova či Smradi. Posledný menovaný rozpráva o predsudkoch väčšinovej spločnosti voči adoptovaným rómskym deťom. Smutným dodatkom, kde ľudí odrádza od adopcie rómskych detí, je kniha Rok kohouta, ktorú scenáristka filmu napísala o pár rokov neskôr, keď ju život pripravil aj o posledné ilúzie.

Pár recenzentov sa v rámci písania povinnej vaty vyjadrilo, že film môže pomôcť bielym lepšie pochopiť podmienky, v akých žijú Rómovia. Nepomôže. Ako je už zvykom, do kín aj napriek slušnej kampani príde maximálne pár desiatok tisíc divákov a snímka bude odsúdená na zbieranie festivalových cien - hneď tri dostala už na svojej premiére v Karlových Varoch. Chodiť do kina na filmy o Rómoch je rovnako nepopulárne ako ich nakrúcať.