LOST – Straty a nálezy

Pripomeňme si najprv, o čom to celé bolo: producenti Jeffrey Lieber, Damon Lindelof a J. J. Abrams (Alias, Fringe) prišli pred pár rokmi s nápadom na vytvorenie príbehu o stroskotancoch na ostrove. Atraktívna scenéria s mysterióznou zápletkou a nekonečnými možnosťami na filigránske hry s dejovými zákrutami a neustále prihadzovanie nových postáv do víru udalostí v porovnaní so seriálom Prison Break, ktorý si tiež získal kultový status, sa zdali ako perpetuum mobile na záujem divákov a sledovanosť tomu zodpovedala. Kým bratia v Prison Break najprv museli opustiť väzenie, aby ich mohli začať naháňať po štátoch a dať im tak príležitosť na tvrdú odvetu, kostra Lostu bola ohybná a mohlo sa stať čokoľvek s kýmkoľvek a kedykoľvek. Voilà un phénomène.

Východiskom deja je havária lietadla na linke zo Sydney do Los Angeles. Nehodu prežije len 71 pasažierov a jeden pes. Tým nezostáva nič iné, ako pozdraviť svojho nového „najlepšieho kamaráta“ s názvom „Ostrov“ a prispôsobiť sa novým podmienkam. Snažia sa prežiť, sú ale ohrozovaní obyvateľmi, a aj samotnými nebezpečenstvami ostrova. Tí odvážnejší z nich sa snažia prísť na to, čo ostrov skrýva, iní sa chcú len dostať domov.

Šepot ľudí v lese, dymové monštrum (žiaľ, nie je metaforou fajčiarskeho zlozvyku), ľadové medvede na tropickom ostrove, neznámi ostrovania nazývaní „Tí druhí“, vedecká organizácia Dharma (nejde o charitu Dharmy zo seriálu Dharma & Greg), opakujúce sa čísla... S týmto všetkým sa musia stroskotanci stretnúť čakajúc na záchranu, ktorá ale neprichádza...

Aj napriek zábleskom iracionálna dával Lost v prvom pláne, a to asi do chvíle, kedy sa na obrazovke zjavila noha gigantickej sochy so šiestimi prstami, aký-taký vysledovateľný zmysel, minimálne ako príbeh o úsilí stroskotancov o návrat do civilizácie, potom ako epopeja o boji stroskotancov o prežitie. V druhom pláne sa dalo tiež hovoriť o tušení súvislostí hrdinami reálne prežívaného očistca (aj keď tvorcovia to vehementne v záujme zachovania mysterióznej hmotnosti popierali). Aj napriek polooblačnej jasnosti si však žiaden divák netrúfol odhadnúť, ako sa to všetko môže skončiť.

Medzičasom tvorcovia Lostu v sebe objavili sklon domiešavania nových ingrediencií do osvedčeného kokteilu a neexistencia akýchkoľvek mantinelov dovtedy platných pravidiel seriálového rozprávania ich v tom len utvrdzovala. Rozpútal sa postmoderný ošiaľ kombinujúci linearitu rozprávania na spôsob Pulp Fiction s realistickosťou Matrixu a uveriteľnosťou Charlieho a továrne na čokoládu.

Neustále pribúdali nové postavy, ktoré buď už dávno bývali na ostrove alebo naň ešte len prišli, a nie všetky prežili. Čo na začiatku seriálu vyzeralo len ako číry boj o prežitie na opustenom ostrove, sa postupne menilo na príbeh o boji s osudom, na riešenie večnej otázky dobra a zla. Čiže na seriál o všetkom, a preto nevyhnutne tak trochu aj o ničom.

Cožpak o to, že seriál to bol dobrodružný, akčný, ba ani humor nechýbal (Oh Sawyer, my Sawyer). Každý si v ňom vedel nájsť svoju obľúbenú postavu, a keď nie hneď, tak mu tvorcovia s každou ďalšou dávkou novoprišelcov dali nové možnosti na výber. Rovnaká flexibilita a snaha o holistický prístup panovala aj v otázkach dejových: pre tých, ktorým žiarivá zeleň ostrova už neprinášala pokoj, ale len alergické reakcie, tu boli dejové záblesky, takzvané „flashe“: flashbacky (kde bolo, tam bolo...), flashforwardy (kde bude, tam bude...) a od šiestej série, Oh... my... God, Chandler Bing!, aj alternatívne „fleshe“ (kde by bolo, tam by bolo...). Výsledný vzťahový a dejový diagram Lost, aký nás učili kresliť na hodinách literatúry, získal vďaka flexibilite storytellingu prehľadnosť mapy tokijského metra.

Ani to však neodradilo skutočných fanatikov, ktorí vytrvalo hľadali zmysel, pričom už dávno mohli vďaka Douglasovi Adamsovi a jeho stopárskom sprievodcovi galaxiou vedieť, že odpoveď na otázku znie predsa, že 42.

A potom, po šiestich rokoch naťahovania, po šiestich sériách, po tom všetkom čase strávenom pred televízorom a snahe o pochopenie všetkého, čo sa v seriáli dialo, prišiel posledný diel. Všetci skalní naň netrpezlivo čakali, chceli vedieť, či to nekonečné množstvo otázok bude zodpovedané, či sa konečne dozvieme, čo je ten ostrov vlastne zač.

Nuž, bez toho, aby sme spoilerovali, môžeme pokojne prezradiť vec, ktorú čakal každý: záver je nečakaný. Ba čo viac (ako by povedal klasik), záver je len a len na vás, a závisí na tom, čo pre vás Lost znamenal.

Ak vás Lost vtiahol do svojej mytológie a záhad, a chceli ste odpovede, asi od zlosti po zhliadnutí posledného dielu rozbijete televízor. Ak by vás však naopak zaujímal vývoj jednotlivých postáv a vzťahy medzi nimi, je hypoteticky možné, že tvorcom nebudete nič vyčítať.

Môj televízor posledný diel Lostu prežil, aj keď patrím skôr do prvej kategórie. Nebudem však na tejto rozlúčke skrývať svoje pocity, a to aj preto, že sú to pocity podvedenej diváčky. Jasné, Lost bol kvalitne vyrobený seriál s dobrým námetom a sympatickými hercami. To však na kvalitný šesťročný vzťah ťažko stačí, a to najmä, keď sa skončí bez poriadnych slov na rozlúčku.

Tým, ktorí tu teraz zotrvajú v poslednej spomienke na zosnulého, hľadajúc zmysel toho všetkého, možno zopár otázok ozrejmí (a zopár ďalších zatemní) DVD so šiestou sériou a tam zaradené bonusy. Pre chvíle kritického nedostatku Lostu existuje rôzny doplnkový materiál v podobe hry alebo ďalších dokumentov ako LOST experience a pod. Film Lost (s dlhšie trvajúcim účinkom) isto nenechá na seba dlho čakať.

Koniec Lostu po šiestich rokoch je teda, ako sa na seriál s týmto názvom patrí, určite strata.

Rozhodne by som však nedodala že čistá, a to aj napriek tomu, že sa stále cítim tým koncom tak trochu podvedená a že som počas tých šiestich rokov v Loste niekedy bola poriadne Stratená.