„Film, to je 24 lží za sekundu v službe pravde, alebo pokusu ju nájsť.“ (Michael Haneke)

Biela stuha, symbol nevinnosti a ideálu, svojim názvom trochu pripomína mätúcu nejednoznačnosť Ecovho Mena ruže. Ako súvisí s tajuplnými udalosťami, odohrávajúcimi sa v uzavretej dedinskej komunite na sklonku starého veku? Kto nastražil pascu na tunajšieho lekára a prečo? Sú obyvatelia skutočne takí nevinní a neskazení, ako sa zdá? Vinníkom musí byť niekto z nich... Je tu však ešte viac otázok, ktoré film Biela stuha kladie.

Haneke predstavuje typických zástupcov patriarchálnej dediny – kňaza, učiteľa, lekára, baróna. Na druhej strane, v akomsi samostatnom svete, žijú ich deti, podrobované tvrdej výchove a disciplinárnym trestom. Autorita, poriadok, úcta, pohlavná zdržanlivosť... Mysteriózny príbeh za začína prológom starého učiteľa mimo kameru, ktorý v retrospektíve rozpráva o zvláštnych udalostiach svojej mladosti: „Všetko začalo nehodou vidieckeho lekára...“. Niekto nastražil drôt a doktor po páde z koňa strávi niekoľko týždňov v nemocnici. Zatiaľ sa počas žatvy prihodí ďalšia, tentokrát smrteľná, nehoda miestnej sedliačke. Nálada sa nesie v znamení tajuplnej pomsty na barónovom synovi. Paralelne prebieha ľúbostný príbeh učiteľa/rozprávača s dievčinou Evou. A provokatívnych udalostí pribúda...

Hustnúcu atmosféru bizarných situácií skvele podčiarkuje kamera Christiana Bergera precízne komponujúca v prevažne statických širokouhlých záberoch. Vyšetrovací pôdorys detektívky klasického typu „whodunit“ (kto to urobil?) čoskoro prechádza do hororovo ladených tónov. Obyvatelia silne nábožensky a tradicionalisticky založenej dedinky sú konfrontovaní s neznámou silou ohrozujúcou starý svet. Akoby sme sa nachádzali na dejinnom šve oddeľujúcom dve epochy – akoby sa tu všetci, barón, pastor, učiteľ i prostí roľníci aj za cenu obetí snažili udržať v platnosti niečo, čo je odsúdené na zánik. Trochu to pripomína horor Osada (M. Night Shyamalan, 2004), kde obyvatelia žijú ako v 16. storočí, zatiaľ čo okolitý svet kolonizujú „príšery“ moderného veku.

Haneke vystupuje vo svojich dielach ako kritik rozpadu vzťahov a hodnôt v modernej spoločnosti. Stačí si spomenúť na Hanekeho trilógiu „zľadovatenia citov“ – v ktorej sa zaoberá otázkami rozpadu vzťahov najmä v novodobej buržoáznej rodine (Siedmy kontinent, Bennyho video a 71 fragmentov chronológie náhody). Preto trochu prekvapuje, že dej Bielej stuhy je situovaný do historického obdobia. Avšak navzdory sklonu vidieť v minulosti akúsi ideálnu (alebo len naivnú?) dobu nenarušených medziľudských vzťahov, Haneke nachádza paralely či skôr bolestný paradox: aj tam, kde by mala vládnuť tá najčistejšia svornosť sa absolutizované ideály stávajú čímsi neľudským. Nejde mu o prvoplánové moralizovanie a kritiku feudálnej spoločnosti, jej korzetovej morálky, ba práve akoby priam glorifikoval pohlavnú zdržanlivosť a láskavú autoritu, ktoré dnes postrádame. No i v takomto prostredí vzniká, podľa jeho slov, „každý druh terorizmu“.

Obľúbenou Hanekeho témou je násilie. Tu vystupuje v skrytej forme. Rola rodičov a výchovy v zrode násilnej osobnosti je podľa niektorých kritikov v Hanekeho filmoch (Benny´s video, Funny games) prítomná viac než agitka proti médiám, ktoré tiež zanietene kritizuje. Každopádne, Haneke, sám vyštudovaný psychológ, sa znalecky vyhýba tzv. lacnému psychologizovaniu a radšej svoje demonštrácie temných stránok “humanity” komplikuje nejednoznačnými výkladmi. Tak sú v Bennyho videu hlavnými vinníkmi skôr rodičia malého satana, ktorí kryjú jeho chladnokrvnú vraždu, a vo Funny games zasa mladý sadistický psychopat moralizuje o skazenosti dnešnej mládeže – paradox, pravda, lebo všetko je naopak.

Rovnako ani v Bielej stuhe nie je jasné, kto je za všetko zodpovedný. Sú to azda deti? Všetky náznaky vedú na scestie. Každá scéna je dôsledne vystavaná tak, aby umožňovala dvojitý výklad. Skutočným vinníkom je akási neviditeľná vonkajšia sila medzi ľuďmi. Práve vďaka tomu Haneke dosahuje tak odcudzujúci, hororový efekt. Nemoralizuje a nekritizuje napr. predpotopné názory na onaniu v rámci prísnej ale pokryteckej protestantskej výchovy (napokon, je pastor naozaj pokrytec?). To by bolo trochu naivne tendenčné a psychológ Haneke to vie. Jednoducho opisuje, ukazuje, nič nevysvetľuje.

Interpretácia, že ide o akýsi realistický opis mechanizmu vzniku nacistickej osobnosti v prostredí militantnej, „prušáckej“ výchovy (to, čo v nej bezmála všetci recenzenti tendenčne vidia) je taktiež, aj podľa samotného režiséra, scestná. Film síce produkčná spoločnosť X-Verleih ocejchovala podtitulom „História nemeckých detí“, ale on ani tak úplne o deťoch nie je a už vôbec nie je o Nemecku. Žiaden „rýdzo nemecký film o ´nemectve´“, ako sa vyjadril jeden z kritikov. Predovšetkým, Haneke je Rakúšan a Rakúsko má nemalý podiel aj na koprodukcii (hoci na Oscara snímku nominujú Nemci). A samotný film nie je významovo spojený so svojim historickým kontextom. Treba ho čítať skôr ako univerzálne symbolické podobenstvo, kde jednotlivé zlovestné udalosti reprezentujú rôzne temné, deštruktívne prvky ľudského vnútra.

Z rozprávačského hľadiska je zaujímavé, ako Haneke ruší formu príbehu („začiatok-stred-koniec“) a necháva ho bez rozuzlenia, významovo akoby vyznieť do prázdna. Nedozvieme sa prakticky nič. Film si však aj tak udržuje napätie až do konca. Divák je celý čas manipulovaný k dojmu, že príbeh je rozprávaný, ako každý retrospektívny príbeh, z pozície konca, čiže až v závere sa všetko vysvetlí, roztrúsené kúsky skladačky do seba zapadnú. No ani v poslednej pätine netušíte, ako by to len mohlo skončiť!

Hanekeho štýl pripomína Davida Lyncha v tom, ako využíva zdanlivo obyčajné, civilné situácie, aby v nich vyhmatal pulz znepokojivej úzkosti, nečakané napätie. Aj v snímke Utajený (Caché, 2005) si „požičal“ motív z Lynchovho Lost Higway, keď východiskom napínavej zápletky je videokazeta v pošte manželov so záznamom ich domu. Aj tu nechal Haneke rozprávanie zámerne otvorené, aby o to viac zdôraznil psychológiu situácie. Jednoduché východisko je skôr podnetom k rozohrávaniu drobných scén, v ktorých kulminuje napätie, ako k „odtajneniu“. Je to akási metafyzika vychádzania na povrch. Fascinuje, ako to celé funguje napriek absencii jasnej pointy, ako čistá hra (ná)znakov. Alebo ako klam, ktorý je na ceste k pravde.