Janka Kršiaková
Meryl Streep ako Železná Lady
Ján Gregor
Foto: BBC
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Foto: Sony Pictures
Natália Ďurníková
Lucia Rakúsová
Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)
Slavomír Olšovský
Svetlana Žuchová
Miro Tížik
Foto: Mark Craemer
Natália Ďurníková
Alice ve městech
Lucia Rakúsová
Ján Gregor
Natália Ďurníková
Aňa Ostrihoňová
Nórske drevo, Midori
Aňa Ostrihoňová
Natália Ďurníková
foto:filmfiles
Aňa Ostrihoňová
Martina Straková
foto: ABC
Lucia Holková
Dano Kováčik
Dano Kováčik
A Serious Man. Foto: outnow.ch
Dano Kováčik
Lee Evans
Slavo Uhrin
Biela stuha. Foto: outnow.ch
Dano Kováčik
Martina Straková
Sally Hawkings ako Poppy. Foto: outnow.ch
Lucia Rakúsová
Charlotte Gainsbourg vo filme Antikrist foto: outnow.ch
Lucia Rakúsová
Foto: outnow.ch
Lucia Rakúsová
Foto:outnow.ch
Lucia Rakúsová
Larry David a Evan Woodová vo Whatever Works. Foto: outnow.ch
Aňa Ostrihoňová
Diana Olčáková

Metro ako filmový fenomén

V slovenských reáliách vnímame metro skôr v spojení s nekonečným zápasom o skvalitnenie dopravy v našom hlavnom meste. Pre filmárov to ale bol a stále aj je zaujímavý a inšpiratívny kultúrny fenomén.

Či už je to drsné parížske Metro Luca Bessona, alebo temné budapeštianske podzemie v originálnej dráme Kontroll, ktorú sme mali možnosť nedávno vidieť aj v našich kinách. Takýchto príkladov zo svetovej kinematografie by sme mohli nájsť viacero, niekedy metro stojí iba v pozadí. Pamätáte si napríklad vánok, zdvíhajúci sukňu Marilyn Monroe v legendárnej scéne z filmu Slamený vdovec? Nebyť newyorského metra a jeho vetracieho systému, nebolo by ani vetríka ani potešenia pre naše oči...

Pre vhodné príklady filmov, kde metro zohralo dôležitú úlohu, môžeme zájsť aj do Nového sveta. Argentínska kinematografia dokáže prekvapiť nielen súčasnými a na festivaloch oceňovanými nezávislými filmami, ale aj študentským nízkorozpočtovým sci-fi thrillerom z minulej dekády, o ktorom sa tu chcem zmieniť. Metro v Buenos Aires v ňom dostáva ďalší rozmer.

Matematická topológia, dopravné systémy, politika a filozofia života - túto na prvý pohľad nesúrodú kombináciu sa celkom úspešne podarilo syntetizovať režisérovi Gustavovi Mosquerovi a jeho študentom na Universidad del Cine v Buenos Aires. Pred vyše desiatimi rokmi vytvorili vizuálne príťažlivú metaforu života a slobody z podzemia veľkomesta vo filme Moebius.

Príbeh, voľne založený na poviedke A. J. Deutscha Metro nazývané Möbius, rozpráva o mladom vedcovi Danielovi Pratovi, ktorý sa zaoberá matematickou topológiou - vedným odborom analyzujúcim a popisujúcim geometriu povrchov telies. Je prizvaný k prešetreniu zvláštnej udalosti, ktorou je zmiznutie súpravy metra s tridsiatimi pasažiermi na palube. Záhada je o to väčšia, pretože vlak od daného okamihu už nikto nevidel, ale sporadicky je možné ho začuť ako prechádza tunelmi a odbočkami.

Prat ako milovník hádaniek sa hneď vydá po stope, ktorou sú najmä zmiznuté pôvodné náčrty systémov metra, a tiež pohrešovaný hlavný projektový konzultant, univerzitný profesor Dr. Mistein. V priebehu skúmania si napokon vďaka vedomostiam z topológie uvedomí, že metro postupným pridávaním nových trás a prepojení dosiahlo takú úroveň zložitosti, že sa v určitých miestach jeho systém začal správať ako Möbiova páska.

Ak ste o nej ešte nepočuli, urobte si nasledovný pokus: zoberte úzky prúžok papiera dlhý asi 10 centimetrov, jeden jeho koniec otočte o 180 stupňov a zlepte s tým druhým tak, že vám vznikne slučka. Keď teraz položíte ceruzku na jednu jej stranu a urobíte čiaru bez toho, aby ste ceruzku zodvihli, dostanete sa presne na to miesto, kde ste začali – vznikne jedna jediná uzavretá čiara. Takýto útvar má totiž iba jednu stranu, napriek tomu, že je vytvorený z plochy, ktorá má očividne strany dve. Bol pomenovaný po nemeckom matematikovi Augustovi Ferdinandovi Möbiusovi a má ešte aj viacero iných, prekvapivých vlastností.

Vlak, ktorý sa dostal v určitom bode na takýto druh povrchu, sa už nemôže vrátiť a cyklicky blúdi v slučke, z ktorej preň nieto úniku. Napriek tomu je ho možné občas počuť, ako veľkou rýchlosťou prechádza výhybkami a zákrutami.

Vyšetrovanie Daniela Prata pokračuje k ďalším objavom, ktoré majú zásadné dôsledky nielen pre ustráchané vedenie metra, ale aj pre neho samotného. Pôsobivý, takmer duchovný záver filmu nabáda aj k interpretáciám a zamysleniu sa nad podstatou nášho sveta tak, ako ho bežne vnímame.

Potiaľto by film Moebius bol len štylisticky výrazným sci-fi thrillerom s mystickou pointou a výrazným vplyvom estetiky Jorge Luis Borgesa. Nebyť tých 30 000 argentínskych občanov, ktorí v minulosti tiež akosi záhadne niekam zmizli...

Je to počet politických disidentov, odporcov režimu a náhodných obetí, ktorí boli zlikvidovaní v takzvanej Špinavej vojne (Dirty War) v rokoch 1976 až 1983. Argentínska junta v nej spolupracovala s ostatnými juhoamerickými diktátormi pri umlčaní občianskeho povstania v krajine. Neskôr boli tieto zločiny odsúdené a v roku 2006 vyhlásené za genocídu a zločiny proti ľudskosti.

„Žijeme v krajine, v ktorej nikto nepočúva“ - tento výrok sa vinie filmom nielen ako výraz nepochopenia Daniela Prata a jeho záverov vedením metra, ktoré by celý prípad najradšej ututlalo, ale aj ako politické memento úzko spojené s minulosťou národa a jeho prežitými traumami.

Moebius, r. Gustavo Mosquera, Universidad del Cine, 1996, 88 min.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť