Nemŕtvi žijú obvykle v prepychu a luxuse, ich pôvod je šľachtický. Vo filmoch zo ságy Súmraku je táto črta podaná až príliš mimovoľne, neuvedomene. čo z inak atmosférou zaujímavého snímku (prostredie amerického malého mestečka v indiánskych horách) robí trochu prvoplánový gýč. Inak je na tom ale snímka švédskeho režiséra Thomasa Alfredsona Nech vojde ten pravý.

Jednoduchý príbeh o dospievajúcom šikanovanom školákovi Oskarovi a jeho novej kamarátke Eli, ktorá sa len nedávno prisťahovala na sídlisko spolu so svojim málovravným tútorom, obracia mnohé upírske klišé naruby. Netrvá dlho a na biely sneh začne kvapkať krv obetí, ktoré niekto najprv uspal a potom chladnokrvne doluznačky nechal stiecť. A medzitým sa Oskarove problémy v škole stupňujú a jeho túžba po pomste tiež.

Dokonalé filmové svetlo, precízna fotografická kompozícia každého záberu, retro vizáž 80. rokov vytvárajú atmosféru, ktorá svojou bizarnou strojenosťou dopĺňa divno-krásny námet –hoci príbeh by sa mohol odohrávať kedykoľvek a v podstate aj kdekoľvek, neurčitá a zahmlená “inakosť” doby a prostredia – ustavične zasneženého a zamrznutého bieleho sídliska, mu dodáva práve onú zvláštnu auru akejsi bezčasovosti.

Aj postavy sú vďaka výnimočným hereckým výkonom zachytené akoby v istej umelej, štylizovanej neprirodzenosti, ktorá z nich robí chodiace a konajúce abstraktné, neurčité a neuchopiteľné fantómy. Oskar sa na svoj vek správa prehnane dospelo, akoby sa v ňom už skrývalo poznanie a zárodok budúceho smutného osudu, ktorý postihne Elinho sprievodcu a smrteľného “dodávateľa obetí”. Aj on sa do nej zamiluje tak veľmi, že pre ňu ako pre vzácny výkvet zvláštnosti obetuje svoj život? O “bezčasovosti” Eli, ktorá sa v pár scénach ukáže s tvárou celkom inou, netreba ani hovoriť. Zachytiť dievčinu, ktorá má už vyše 200 rokov stále 12 si žiada vytvorenie špecifického charakteru – tak trochu chladného, odťažito blazeovaného, neurčito tajomného – a to sa tvorcom a hereckej predstaviteľke Line Leandersson vskutku podarilo.

Motivickú linku psychológie šikanovaného dieťaťa Alfredson nešponuje do preexponovaných scén, ktoré vás citovo žmýkajú dosucha, ako sa to “podarilo” napr. Ilmarovi Raagovi v estónskej snímke Klass, naplnenej klipovito nastrihanými mezanínmi medzi kapitolami a tendenčne prehnanými školskými výrastkami vyvolávajúcim v divákovi priam emocionálnu búrku nevôle. Alfredson operuje skôr s úspornými náznakmi a udržuje medzi divákom a Oscarom istý odstup, hoci pravdaže emocionálne stotožnenie je jasne na strane bonnie-and-clydeovskej dvojice detských previnilcov.

Pretože tak ako Bonnie a Clyde najprv v skutočnosti, no následne najmä v televíznych správach a na filmovom plátne vytvorili mýtus sympatických zločincov, ktorým divák drží palce a súcití s nimi viac než s ich obeťami, tak aj ústredná dvojica z filmu Nech vojde ten pravý odkazuje na paradox v podstate neetického diváckeho stotožnenia so “zlými” hrdinami.

Titul filmu odkazuje nielen na pieseň Let the Right One Slip In od Morrisseyho či na istú starú legendu, podľa ktorej musíte upíra najprv k sebe pozvať, inak ste pred ním v bezpečí, ale onen “right one” je pre nás aj samotný hrdina, ktorý prechádza náročnou skúškou charakteru, v ktorej musí preukázať výnimočnú čistotu duše, aby získal právo na veci, ktoré sú iným, obyčajným, zakázané. Pretože nielen on pozýva Eli k sebe do bytu, ale aj ona mu po ťažkom rozhodovaní a vnútornej morálnej dileme (inak film nijako priamo nemoralizuje, čo je veľké plus) otvára svoj svet.

Upír niekedy podľahne túžbe vybrať si spomedzi smrteľných svojho druha, hoci vie, že ho tým pripravuje o právo na smrť a chystá mu neľahkú púť. Preto musí byť mať tento “vyvolený” zvláštne čistý, rýdzi charakter a predstava takéhoto charakteru vo fikcii vyvoláva v nás ako v divákovi dojatie vlastné romantickému výrazu. Preto obom želáme ono prekliatie a vyhnanstvo výnimočných, vskutku romanticky osamelých a nad bežných ľudí pozdvihnutých polobohov, ale želáme im aj večnú mladosť, zastavenie času, naplnenie jedného druhým (Platónova duchovne rozdvojená či polovičná bytosť, ktorá hľadá vo svete svoju druhú, spriaznenú a lepšiu polovicu, je romantickým motívom par excellence). Na druhej strane, diabolský sprisahanecký úsmev Eli a Oskara zanecháva v divákovi aj znepokojivý, rušivý rozpor, čo sa týka etiky ich počínania.

Kam tento podivuhodný snímok zaradiť? Ide o umelecky hodnotné a originálne žánrové či subžánrové dielo (horory o upíroch už nepochybne majú vlastnú kolonku)? Alebo z tohto námetovo aj štýlom a zobrazovacími konvenciami len voľne čerpá a využíva ho ako rámec a príťažlivé pozadie na rozvinutie veľmi zasneného, romantického podobenstva o láske v opozíci, večnej zamilovanosti, ktorá sa nikdy nemôže naplniť v medziach normality? A azda práve preto nás tento mýtus, príbeh odohrávajúci sa za hranicami prípustnej predstavivosti, tak veľmi fascinuje? Veď kto by občas nezatúžil po pocite takej výnimočnosti, ktorá ospravedlňuje aj zločin a vraždu? Pokojne môžeme upírske rekvizity pokladať len za hravý spektákel, prostriedok navodenia nevšednej situácie, s ktorou sa musia postavy vyrovnať, a vidieť za nimi symbolickú metaforu túžby po odvrátenej strane a čomsi, čo nezostarne?

Zvláštny filmový znak použitý na konci filmu – výrez kamery skrývajúci jadro diania vytvára silné napätie aj v zdanlivo obyčajnej, všednej situácii, pretože divákovi je odopretý pohľad na zdroj, z ktorého vychádza temná, dramatická atmosféra evokovaná hudbou. Vo vzduchu visí zakryté tajomno. O tom, že sa stane niečo zlé, niet pochýb.

Literárne kvality príbehu, nakrúteného podľa predlohy Johna Ajvide Lindqvista, ktorý napísal aj scenár, je cítiť. Svojim vyznením trochu pripomína taktiež sfilmovaný román Cementová záhrada Iana McEwana.

Aj Lindquistovi hrdinovia sú individuality ocitnuvšie sa v nečakanej situácii “inej” lásky. Vzhľadom na to, že román sa stal prekladaným bestsellerom (ako som ukázal, svojim námetom uspokojuje isté všeľudské potreby) trochu prekvapuje, že film bol na Slovensku prvýkrát uvedený pred dvoma rokmi na MFF v Bratislave v sekcii experimentálnych filmov.

Jeho distribučné uvedenie naopak akcentuje skôr akčné, krvavé a hrôzostrašné aspekty žánru s mainstreamovým, komerčným charakterom. Azda film výnimočne spĺňa obe kritéria – silný príbeh vyjadrený emocionálne úspornou formou spája s čistým, remeselne dokonalým obrazom a pomalým, tiahlo sugestívnym tempom rozprávania. Tak či onak, snímku, ktorá sa v závere minulého roka umiestnila na prvých priečkach mnohých svetových magazínov i denníkov a predčila tak dokonca aj Tarantinových Nehanebných bastardov, rozhodne treba vidieť.

Nech vojde ten pravý (Låt den rätte komma in 2008), Švédsko, réžia Tomas Alfredson

V slovenskej distribúcii od 3. júna.