Režisér Anh Hung Tran sa narodil vo Vietname, ale od svojich dvanástich rokov žije v Paríži. Napriek tomu sa jeho snímky radia medzi klasické ázijské umelecké filmy, ktoré sú v posledných rokoch veľmi populárne u európskeho publika. O Anh Hung Tranovej sláve za oceánom svedčí nominácia na Ceny americkej akadémie za debutovú snímku Vôňa zelenej papáje z roku 1993.

Revolúcia v Tokiu

V adaptácii Murakamiho románu Nórske drevo sa vracia do Japonska na konci 60. rokov minulého storočia, v ktorých vzduchu visí revolúcia. Konkrétne na rok 1969 si spomína Toru Watanabe, ktorý v tom čase prišiel do Tokia potom, čo jeho kamarát spáchal samovraždu a on akosi nedokázal zostať v rodnom meste. Tu sa zrazu ocitne uprostred vzťahového trojuholníka, na ktorého jednej strane stojí krehká kamarátka z detstva Naoko a na druhej temperamentná spolužiačka zo školy Midori.

Hlavnou témou Nórskeho dreva je krása v rôznych podobách. Krása prvej lásky, krása spomienky a strata niečoho alebo niekoho krásneho. Naoko opustí Watanabeho vo chvíli, keď sa zblížia. Skončí v sanatóriu odkiaľ mu píše rozporuplné listy, a tým len prehlbuje jeho úzkosť a strach z toho, že príde o niekoho, koho nemal ani šancu spoznať. Preto svoj čas a pozornosť čoraz viac venuje trošku excentrickej Midori, ktorá je zaujímavá a záhadná úplne iným spôsobom ako Naoko.

Príbeh samotný môže vyznievať banálne, našťastie však nie je dominantnou časťou filmu. Tou je atmosféra sprostredkúvajúca neurčité pocity trojice postáv. Možno aj z tohto dôvodu bol Haruki Murakami v tejto adaptácii schopný nájsť svoj vlastný text. Treba však pripomenúť, že Anh Hung Tran svoj prvý náčrt scenára s Murakamim povestným svojou uzavrenosťou, konzultoval.

Western, elektronika a Beatles

Okrem obrazu je v prípade tohto filmu dôležitá hudba. Režisér, ktorý sa netají tým, že bol ako mnohí iní unesený soundtrackom k filmu Čierna krv Paula Thomasa Andersona, preto oslovil s ponukou skomponovať hudbu Jonnyho Greenwooda z Radiohead, ktorý práve za spomínaný soundtrack dostal v roku 2009 Grammy.

V prípade Nórskeho dreva Anh Hung Tran zostal verný svojim postupom a doslova spojil nespojiteľné. A to Greenwoodovu hudbu, ktorá má zvuk klasického westernu, nemeckú elektroniku a samozrejme Beatles s príbehom odohrávajúcim sa v japonských mestách a lesoch.

Takéto očividné paradoxy sú možno práve tými najdôležitejšími vo filme, ktorý sa snaží sprostredkovať zmätenosť, ktorú v ľudskej mysli spôsobujú protichodné pocity. Záhadné rozprávanie nie je umeleckou hračkou s divákom, je súčasťou myslenia protagonistov, pre ktorých sú ich milostné vzťahy veľkou neznámou. Divák sa nevie zorientovať a netuší, čo príde, pretože to nevie ani samotný Watanabe.

Možno preto sa dá Nórske drevo označiť za film založený viac na sprostredkovaní nálady a atmosféry ako na rozprávaní. Podobným spôsobom sú nakrútené aj iné ázijské filmy ako Stvorení pre lásku Wong Kar Waia či Letný palác Ye Loa venované milostným vzťahom a skúškam mladej lásky. Vo všetkých troch sa kladie dôraz na precízne formálne spracovanie, ktoré môže na diváka zvyknutého na hollywoodsku produkciu pôsobiť chladne.

V každom prípade však adaptácia Murakamiho románu mohla dopadnúť oveľa horšie, keby sa ňou zamestnalo nejaké americké filmové štúdio. Lacnej sentimentalite by sa pravdepodobne nepodarilo takto elegantne vyhnúť.

Nórske drevo môžu diváci vidieť na prebiehajúcom Febiofeste, v septembri príde do kín v rámci Projektu 100.

Článok vyšiel v denníku SME.