Sherlock s nikotínovými náplasťami

Sir Arthur Conan Doyle začal kriminálne príbehy o Sherlockovi Holmesovi – excentrickom detektívovi so slabosťou pre tabak a opiáty, vydávať v roku 1887. Za viac než 120 rokov sa štyri romány a takmer šesťdesiat poviedok dočkalo mnohých filmových a televíznych spracovaní. Naposledy sa o to pokúsil britský režisér Guy Ritchie, ktorého filmová aktualizácia slávneho detektíva nenadchla ani kritikov, ani fanúšikov.

O to skeptickejšie pristupovali k trojdielnemu seriálu s jednoduchým názvom Sherlock, ktorý toto leto odvysielala BBC. Hneď na úvod treba poznamenať, že výsledkom tejto britsko-americkej koprodukcie je veľmi príjemná a vtipná variácia na storočie staré kriminálne prípady. Divákov ostrovnej verejnoprávnej televízie zjavne táto adaptácia nesklamala a BBC tento mesiac vydala seriál na DVD, pričom na budúcu jeseň chystá ďalšie pokračovanie.

Niečo nové, niečo staré

Za úspechom seriálu čiastočne určite stojí snaha tvorcov vidieť hlavných protagonistov dvojako. To znamená, že ich za každú cenu nemodernizujú a nerobia z nich akčných hrdinov v historických kulisách ako to urobil Guy Ritchie. Nový Sherlock tak síce žije v modernom veľkomeste, z ktorého ako mnohí recenzenti správne poznamenávajú zmizla „dickensovská“ hmla, ale samotný charakter postáv sa nemení.

Ďalšou z kvalít seriálu je herecké obsadenie. Tridsaťštyri ročný Benedict Cumberbatch je primerane britsky chladný a holmesovsky „citovo deprivovaný“, aj keď v jazyku psychológie 21. storočia sám seba označuje za sociopata. Na druhej strane je prekvapený výraz Martina Freemana, známeho najmä zo seriálu Office a filmu Stopárov sprievodca po galaxii, presvedčivým stvárnením watsonovského zmätenia.

Tvorcovia nezmenili ani rozprávača príbehu, ktorým je v Doylových románoch väčšinou Watson, a preto sa v prvom diele nazvanom Štúdia v ružovom s Holmesom stretávame prostredníctvom tohto vojenského lekára. V pôvodnom príbehu bol doktor s britskými jednotkami v Indii a slúžil v Afganistane. V modernej verzii nebolo žiaľ potrebné zmeniť ani krajinu, z ktorej sa Watson do Londýna vrátil.

Hodinky a mobily

Pre čitateľov Sherlockových príbehov je pravdepodobne najzaujímavejším aktualizovanie malých detailov. Ak ste pred sto rokmi spoznali alkoholika podľa toho, že mal naťahovanie na hodinkách doškriabané, pretože tak robieval často opitý, dnes sa stačí pozrieť na výstup pre nabíjačku na mobile. Bude rovnako doškriabaná, pretože jemná motorika je s alkoholom len ťažko zlučiteľná.

Sherlock Holmes je inak presne tak isto arogantný, excentrický a asociálny. Býva v dome číslo 221B na Baker street, má stále podobne nadaného brata Mycrofta, ktorý pracuje pre vládu a jeho byt je múzeom bizarností a chaosu. Samozrejme nesmie chýbať ani nemesis menom profesor Moriarty (napriek tomu, že súčasný Watson poznamenáva, že „ľudia už dnes nemávajú úhlavných nepriateľov“). Holmes 21. storočia sa však zbavil niekoľkých zlozvykov – ak nie občasného kokaínu, užívaného v časoch nudy, tak určite tabaku. „Dobovú“ fajku prozaicky (a pravdepodobne neúčinne) nahradili nikotínové náplasti. Rovnako ako najopakovanejšiu vetu z Doylových poviedok: „Elementary, Watson“ vystriedalo jednoduché „Obvious“ bez adresáta, keďže doktor Watson v tejto verzii prišiel aj ku krstnému menu – John.

Diváckej obľube sa však seriál neteší kvôli rozdielom oproti svojej predlohe, ale vďaka dôrazu na rovnaké skutočnosti. Rýchle myslenie a neskutočný pozorovací talent svojho protagonistu, vtipné dialógy a prostredie, ktorým je veľmi lichotivo (stále však civilne) nasnímaný Londýn. V takom prípade im možno odpustiť aj občasnú ťažkopádnosť a veľmi paradoxnú nelogickosť deja.