Symfónia pre sadistu

Lars von Trier v rozhovore pre britský Guardian priznáva, že asi od veku šiestich rokov trpí rôznymi typmi depresií a úzkostí. Niet divu, keď vás vychovávajú dvaja presvedčení komunisti a naturisti a letá trávite v nudistických komunitách, kde predavačky v obchode majú na sebe akurát tak parfum, pravdepodobne sa to podpíše na vašom duševnom zdraví.

Podvedomie režiséra a postoj ku kognitívnej psychoterapii, v rámci ktorej napríklad strach z výšok liečite výletmi na terasy mrakodrapov, v jeho najnovšej snímke zohrávajú svoju úlohu. Na jednej strane akoby sa von Trier psychiatrom snažil dokázať, že ich tvrdenie, že strach „sú len myšlienky a predstavy, ktoré s realitou nemajú nič spoločné“ nie je pravdivé. Zároveň akoby si z kognitívnej liečby sarkasticky uťahoval a vo filme im predstavil pokus o dôkaz, že racionálnosť má so strachom a úzkosťou pramálo spoločného, a teda ich nemôže „liečiť“.

V dome chorého

Trierovi sa na festivale v Cannes podarilo vyprovokovať hádam všetky druhy reakcií publika od znechutenia, rozhorčenia až po nechápavé krčenie plecom, obvinenia z nenávisti voči ženám a otázky kritikov hraničiace s osobnými invektívami. Režisér sa na ne snažil odpovedať pokojným hlasom: „Ženy mám rád, nenávidieť ich by bolo rovnako čudné ako nenávidieť slonov. Berte film ako party, ktorá sa odohráva v mojej hlave. Nesmiete sa cítiť dotknutí tým, že ste na ňu pozvaní, aj keď je to chorá party chorej mysle.“ O čo teda na tomto krvavom večierku ide?

Von Trier hneď od začiatku svojho filmu rozdeleného na šesť častí, využíva všetky svoje triky známe z filmov Prelomiť vlny či Tanečnica v tme. Vďaka takmer gýčovým záberom, v ktorých nesmie chýbať padajúca voda a sneh, vytvára atmosféru hrôzy, sentimentality a nesmiernej krutosti očakávaného nešťastia. Manželia, ktorí nemajú mená, volajme ich teda menami hercov – Willem Dafoe a Charlotte Gainsbourg, sa milujú v sprche. Pohľad na nich sa strieda so zábermi na ich malého syna, ktorý sa prebudí a fascinovaný padajúcim snehom prejde k otvorenému oknu, z ktorého za zvukov árie z Handelovej opery Rinaldo, vypadne.

Dafoe, ktorý pracuje ako terapeut, sa rozhodne pre extrémnu formu liečby manželkinho smútku a úzkosti vyvolanej smrťou syna a odvedie ju do epicentra jej strachu – chatky uprostred lesa. Z psychologickej drámy sa za niekoľko minút stane eko-horor s prvkami absurdity, akým je napríklad hovoriaca líška, za ktorej posolstvo vďačíme režisérovým experimentom so šamanizmom.

Dafoe na povale rozpadávajúcej chatky objaví materiály nedokončenej práce svojej manželky označené slovom „gynicída“. Okrem troch amerických feministiek pravdepodobne nikto netuší, čo toto slovo znamená, ale podľa obrázkov ide o istú formu násilia páchaného na ženách. Z niekoľkých, povedzme mierne strojených, dialógov vyplýva, že Gainsbourgová svoju prácu nechala tak, pretože uverila predstave, že príroda je satanovou záhradkou a keďže žena je fyzicky viac ako muž vydaná napospas prírodným silám, je sama stelesnením zla, za ktoré by podľa všetkého mala byť potrestaná. Vo chvíli, keď si Defoe uvedomí, že jeho manželka sa najviac bojí jeho samotného a že jej smútok nabral rozmery zúfalstva či skôr šialenstva, od akého rodičia, ktorí prišli o dieťa nemajú ďaleko, začne fáza krutosti, násilia a vizuálneho sadizmu porovnateľná jedine s horormi zo série Saw.

Čiernobiely svet krutosti, brutality a násilia

Defoe aj Gainsburgová zvládli svoje úlohy s hollywoodskou profesionalitou. Ani v jedinom momente sa na ich tvárach neobjaví náznak pochybnosti o požiadavkách šialeného režiséra, a to je Lars von Trier svojimi nenormálnymi filmárskymi metódami práce povestný. V konečnom dôsledku si práve Charlotte Gainsbourg za svoj výkon z Cannes odniesla cenu pre najlepšiu herečku. Napriek tomu je jej postava najväčším problémom celej snímky.

Svet zúfalstva, depresie, nevyliečiteľného smútku a úzkosti, o ktorého brutálny portrét sa von Trier snaží (verte či nie) nie je dostatočne presvedčivý. Možno to je exkurzia do jeho podvedomia, ale nie je však tak úplne drámou matky, ktorej umrelo dieťa. Všetky takmer pornografické scény, celá telesnosť príbehu, dokonalosť kamery Anthonyho Don Mantla je vykalkulovaná a chlad z nej cítiť. Divák na film nereaguje len v kine, kde sa preľaknuto strháva a rozsýpa popkorn, prípadne si zakrýva oči zo strachu, že najbližšiu scénu by jeho žalúdok nemusel uniesť, ale videné vníma aj z odstupu.

Vďaka tomu vidí témy filmu nabitého biblickými odkazmi a náboženskými symbolmi (Defoe hral Ježiša v Scorseseho Poslednom pokušení Krista) ako čiernobielu halucináciu o boji dobra a zla, prírody a človeka, chladného rozumu a iracionálneho citu, ale bez akéhokoľvek presahu do svojho života. Tentokrát nefunguje spojenie zážitku a premýšľania o podstate filmu, ktorého príkladom môže byť von Trierovo Prelomiť vlny. Antikrist je film, ktorý prežijete a buď sa vám zapáči, alebo ho znenávidíte a v tom momente sa váš vzťah k nemu končí.

Aj samotný režisér priznáva, že mu istý čas trvalo, kým si ho obľúbil a jedným dychom dodáva, že v jeho prípade „fungoval ako terapia v tom zmysle, že musel chodiť do práce a venovať sa aj iným veciam ako je pozeranie do stropu.“ Z depresie a úzkosti ho však nevyliečil, aj keď trojmesačný pobyt v nemeckých lesoch, kde film nakrúcal, označil za skúsenosť v štýle, čo vás nezabije, to vás posilní. Film liečiť nedokáže, ale môže poslúžiť ako materiál na analýzu pre dobrého psychiatra, ktorého metódam sa však práve ním jeho pacient vysmial.

Antikrist, scenár a réžia Lars von Trier.

Film ešte nie je v slovenskej distribúcii.