Už len nejako prežiť tento prekliaty deň

Aj toto ráno je len prebudením zo zlého sna, v ktorom sa Georgovo nahé telo stráca v morskej hĺbke a v ktorom ho prenasledujú spomienky na smrť človeka, ktorého stratil. Každý deň je vlastne pokračovaním tohto sna. Ale tento deň bude iný. George sa totiž rozhodol, že dnes s tým konečne niečo spraví.

Racionálne a cieľavedome pripravuje všetko potrebné – náboje do revolvera, vyprázdnenie sejfu v banke, všetkých zásuviek v univerzitnom kabinete. Cez prizmu jeho rozhodnutia sa mení aj jeho správanie. Niektoré veci prestávajú mať význam a niektoré si naopak treba viac vychutnať.

Aj dnes kráča sám jediný proti davu svojich študentov, aj dnes v prednáškovej miestnosti ustupujú pred obrazom jeho pomalého topenia sa. Zase sa tvária, akoby vôbec nehovoril ich jazykom. Všetci? Naozaj? Na tejto pôde nesmie hovoriť otvorene. Ale dnes na tom nezáleží. Dnes zabudne na predurčenú tému a hovorí o strachu – o skutočnom i o tom vymyslenom, o strachu, ktorý vytvoril menšiny. A o strachu, „že sme nepotrební a nikoho nezaujíma, čo chceme povedať.“ Nikoho?

Jeden deň – 30.november 1962 – tvorí časový rámec filmu, no vďaka Georgovým spomienkam sa tento rámec rozširuje a divák tak má možnosť zistiť, čo tomuto dňu predchádzalo a odhaliť príčiny profesorovej nechuti žiť. Prečo sa každý deň po tragickej smrti jemu najbližšieho človeka stal preňho utrpením tiahnucim sa od prebudenia až po zaspávanie. Každodennou vysilujúcou, hoci rutinnou hrou na „perfektného Georga.“

To, že jeho najbližším človekom nebola partnerka, ale dlhoročný partner nie je nijako zvlášť podstatné. Téma homosexuality je síce stále implicitne prítomná, ale chýba jej škandalózny moment, keďže je obalená vo všeobecnej túžbe po láske, harmonickom vzťahu, ktorá osloví asi každého. Jednotlivé reminiscencie na tento vzťah sú uveriteľným zobrazením vzájomného pochopenia a šťastných momentov, ktoré – pominuli.

Single man je filmom o samote. O strate. O minimálne dočasnej neschopnosti sa s ňou vyrovnať. George je človek, ktorý je aj kvôli svojej sexuálnej orientácii zvyknutý mnohé skrývať a vytvárať dokonalý dojem, čo ukazuje najmä scéna, v ktorej prijíma správu o Jimovej smrti. Jeho hlas v telefóne je vecný, korektný a len jeho tvár a dvíhajúca sa hruď, ktoré sú pred telefonujúcim skryté, už začínajú odzrkadľovať, čo sa v ňom odohráva naozaj.

Práve tieto momenty dokazujú herecké majstrovstvo predstaviteľa hlavnej postavy Colina Firtha, ktorý v tejto role exceluje. Jeho výkon právom ocenili Zlatým levom na festivale v Benátkach, Zlatým glóbusom a cenou britskej filmovej akadémie BAFTA. Jeho schopnosť nevtieravo a prirodzene sprostredkovať emócie ako zúfalstvo, jemné vzrušenie, rozhorčenie, chvíľkovú bezstarostnosť je významným príspevkom ku kvalite diela, ktoré sa sústredí najmä na psychológiu postáv a na ich prežívanie.

Ich vnútorný svet sa odkrýva prostredníctvom metaforických scén, spomalených záberov, fokusovaním na z tohto hľadiska dôležité, niekedy opakujúce sa detaily, prepojenie naznačujúce tok asociácií a podobne. Nezanedbateľný podiel na rozvoji empatie diváka voči postavám má hudba, ktorej autorom je najmä Abel Korzeniowski. Tá ho do filmu vtiahne už od prvej sekundy a nepustí ho až do záverečných titulkov.

Single man však ponúka aj nie celkom tradičný vizuálny zážitok. Režisér filmu Tom Ford pracoval pred týmto svojím filmovým debutom ako módny návrhár pre svetové značky. Vo sfilmovaní literárnej predlohy Christophera Isherwooda sa táto skutočnosť prejavila vo vysokej miere estetizmu, farebnosti evokujúcej kolorovaný film a nostalgickú atmosféru 60. rokov, v ktorých sa dej odohráva. Jednotlivé, často veľmi spomalené scény by pri úplnom zastavení mnohokrát pripomínali plagát. Zaujmú však aj niektoré interiéry a kostýmy, ako aj celková vizáž hercov, ktorá miestami navodzuje atmosféru módnej prehliadky.

Ústredný motív samoty sa na scéne neobjavuje iba vtedy, keď na ňu vstúpi George. Nejakým spôsobom je prítomná aj v iných postavách – v osobe profesorovej najlepšej priateľky Charlotte, v jeho študentovi alebo v španielskom imigrantovi, ktorého náhodou stretáva. Všetky tieto postavy sa dotýkajú jeho dňa a formujú ho. Zmenia ho? Dokážu vycítiť jeho osamotenie, majú schopnosť ho zachrániť? Kde, v čom možno nájsť nádej?

Vtipné momenty, ktoré vznikajú najmä pri tragikomickej snahe uniknúť životu, pri zvláštnych narážkach, ktoré chápe divák, ale nie každá z postáv, film príjemne osviežujú. Smutné sa na plátne strieda s veselým. Prázdno po strate so spomienkami na šťastné obdobie, keď si George mohol vychutnať spoločnosť niekoho, kto mu bol blízky. Cez opilecký, všetko zahlcujúci smiech Julianne Moore, ktorá stvárňuje Georgovu priateľku, presvitajú jej životné prehry, nevyrovnanosť, izolácia, pocit zbytočnosti. Po bláznivom večierku vo dvojici Charlotte zostáva sama.

Moment, ktorý ju zachytáva osvetlenú za dverami, ktoré sa zatvárajú, je výkrikom jej zrazu zúfalých očí. Strata niečoho, čo malo zmysel, je konfrontovaná s tým, keď si človek uvedomí, že nič nestratil, lebo to, čo už nie je, zmysel nikdy nemalo. Čo je desivejšie?

Napriek tomu, že Single man spracúva pochmúrnu tému samoty a hľadania zmyslu života, nie je filmom, po ktorom človek odchádza z kina deprimovaný. Skôr očistený a v myšlienkach nad svojím vlastným životom. Smútok v ňom je iba nevyhnutnou cestou do seba samého, do nachádzania drobných okamihov, pre ktoré sa oplatí žiť.

Film je v slovenských kinách a filmových kluboch od januára 2011