Vďaka ústrednej postave vojvodu z Yorku, zvaného Bertie, neskoršieho kráľa Juraja VI., sa komorný príbeh boja človeka ochromeného vlastnými komplexmi spája so širšími spoločensko-politickými súvislosťami, ktoré tento súkromný zápas významne zintenzívňujú.

Hlavný hrdina trpí už od detstva zajakávaním sa a jeho problém je o to vypuklejší, že je synom britského kráľa. Našťastie iba druhorodeným, ale ako sa neskôr ukáže, ani táto skutočnosť ho nemusí uchrániť pred možnosťou zasadnúť na trón.

V zložitom období, keď sa v Európe šíria fašizmus a exaltované Hitlerove prejavy, keď hrozí vypuknutie vojny, si situácia vyžaduje zodpovedného panovníka a rečníka, ktorý dokáže presvedčiť. Bertieho brat Eduard VIII. uprednostní pred štátnymi záujmami zámer oženiť sa s dvakrát rozvedenou Američankou Wallis Simpsonovou, ktorá je pre vládu a krajinu neakceptovateľná.

Prostredie britskej kráľovskej rodiny umožňuje zaujímavým spôsobom rozohrať kontrast medzi verejným a súkromným, medzi vonkajšou formou, ktorá musí byť dokonalá, a intímnym, vnútorným prežívaním, ktoré je potrebné skrývať.

Po množstve ponižujúcich a neúspešných terapií sa Bertie dostáva k Lionelovi Logueovi. Tento Austrálčan, neúspešný herec, logopéd bez doktorského titulu, ho provokuje svojím pokojom, láskavým, no prísnym vyžadovaním dôvery a rovnocennosti. Aj tu sa o slovo hlási opozícia medzi formou a obsahom. Lionel logopédiu nikdy nevyštudoval, ale napriek tomu je schopný Bertiemu pomôcť viac ako tí, ktorých k tomu oprávňuje ich kvalifikácia.

Budúci kráľ musí pochopiť prázdnosť formálnosti, ak nie je ničím naplnená. Hoci je preňho nepredstaviteľné hovoriť o svojom súkromí, o svojich pocitoch, je to jediná cesta, ako sa vyliečiť. Skrytý obsah vnútorného sveta vojvodu a neskôr kráľa sa musí predrať cez formu konvencií a očakávaní ostatných, aby si bezchybnú verbálnu formu našli aj jeho myšlienky a postoje.

Liečba je náročná a búrlivá, keďže Lionel sa neštíti pomenovať veci pravými menami bez ohľadu na očakávané dekórum. Iskrenie medzi prominentným, výbušným pacientom a dobrotivým terapeutom ústi do často veľmi vtipných dialógov, ktoré sú najväčším pozitívom filmu. Spolu s hereckými výkonmi – Geoffrey Rush ako Lionel v ničom nezaostáva za oceneným Colinom Firthom, ktorý hrá kráľa. Helen Bonham Carter ako dôstojná a oddaná manželka tohto problematického pacienta je rovnako presvedčivá. Zároveň však ide o jediné postavy, ktoré sú vykreslené naozaj plnokrvne, ostatné sú plochejšie a tvoria iba pozadie, na ktorom vyniknú charaktery najmä ústrednej dvojice filmu.

Ten je decentnou oslavou kráľa a monarchie a ako taký sa celkom nevyhol pátosu, dôraz je však na psychologickom aspekte príbehu, ktorý má ľahko predvídateľný koniec. Film sa skromne sústreďuje na jediný problém, ktorý avizuje už titul diela a ktorému sa podriaďuje aj strih a kamera.

Divák s Bertiem sympatizuje o to viac, že to, o čo musí hlavný hrdina bojovať, je pre iných banálne samozrejmé. Okolnosti jeho postavenia a výzvy novej doby ho navyše spútavajú ešte viac, jeho utrpenie človek vidí, no nie každému ho film dovolí aj prežiť, rovnako ako jeho vyvrcholenie v závere. Divák sa totiž môže počas sledovania filmu cítiť vcelku príjemne, či si však bude chcieť Kráľovu reč „vypočuť“ aj druhýkrát, je otázne.