Poučenie z krízového vývoja na Horehroní

Priznám sa, že som členom facebookovej skupiny „Ked este raz budem pocut horehronie berem motorovu pilu“. Ale nechcelo sa mi o tom písať. Donútil ma k tomu až článok Dáše Čejkovej v Pravde, ktorá rozvíja teóriu, že keby bolo Horehronie iné (ako iné sa dočítate v jej článku), tak by uspelo. Autorka má právo na svoj názor, či je kvalifikovaný, je iná otázka, koniec koncov, ako sama píše: „Nepoznám žiaden z finálových hitov, dokážem si však predstaviť....“

Jej článok, a názor, ale odráža celonárodné sklamanie. Ale aj časť národnej mentality. Nevieme sa predať, sme naivní, prístup máme amatérsky a nevieme si priznať pravdu. Ani chyby. Slovensko môže byť rado, že si neurobilo hanbu v priamom prenose. Na Eurovíziu poslalo slabú skladbu, ktorú neznáma priemerná speváčka spievala zle a v nevhodnom jazyku, počas vystúpenia s amatérskou choreografiou.

Zaradom.

Pieseň v slovenčine nemala šancu. Žiadnu. Z finálovej dvadsaťpäťky bolo 20 piesní v angličtine. Z toho si len Francúzi a Španieli môžu dovoliť spievať v rodnej reči. Ešte aj Nemecko nasadilo skladbu v jazyku Churchillovom, a to má 80 miliónov obyvateľov.

Slovo Horehronie je pre cudzinca nevysloviteľné. Horehronie, ako geografický región, za našimi hranicami nikomu nič nepovie. Pieseň prepadla aj v susednom Česku. Nehovoriac o tom, že naivne lyrický text, v ktorom autor vyjadruje lásku k rodnému kraju (zarezonovala stredoškolská Literatúra), hoci na slovenské pomery zaujímavý, a sentimentálny, lezie na nervy aj na rodnej hrude.

Tu nejde o zapieranie pôvodu, ale o schopnosť pochopiť zákonitosti a prispôsobiť sa trhovému prostrediu. Prišli sme súťažiť a vyhrať alebo zúčastniť sa a prezentovať sa? Slovensko môžeme reprezentovať aj v angličtine... tak nám aspoň niekto bude rozumieť. End of story.

Postoj k Eurovízii

Ak sa dobre pamätám z prenosu BBC, Azerbajdžan vrazil do skladby Drip Drop tri milióny dolárov. Nie že by bola Safura superhviezda, ale po prvej minúte jej finálového vystúpenia bolo jasné, že Slovensko nemalo šancu. Profesionalita, kvalita skladby, aranžmány, produkcia nahrávky, choreografia Drip Drop boli oproti Horehroniu v inej lige. Vyššej.

A nebolo to len tým, že Safura prišla v modrých minišatách. Grék Giorgos Alkaios (39) by súťaž krásy nevyhral a jeho skladba mala tiež výrazný etnický tón. Napriek tomu sa gréckemu kusu darilo – asi aj preto, že Alkaios má za sebou doma 5 platinových a 9 zlatých albumov. A prišiel so zodpovedajúcim klipom.

Turecká maNga si požičala od Linkin Park aj Foo Fighters (video k The Pretender). Prekáža to? Nie. maNga sa pýši cenami MTV - Best Turkish Act a Best European Act roku 2009. Turci poslali to najlepšie, čo doma mali.

V tomto kontexte Dáša Čejková opäť môže poslúžiť ako zrkadlo slovenského myslenia a logiky typu *podľa seba súdim teba*, keď píše: “Neviem si však predstaviť, že by ambície takýchto songov prekročili ohradu, ktorú im táto špecifická súťaž vyárendovala. Ako by si poradili so slobodou?“

Nuž, prečo sa nepozrieť touto optikou na Horehronie, skladbu, ktorej tvorcovia očividne nemali ambície vyššie ako tie, ktoré im diktuje vlastný názor na Eurovíziu. Namiesto dobrej skladby spáchali prvoplánový synthpopový turbofolk s naivným textom, nezáživný od začiatku do konca. A nechali to zaspievať Kristinou, bábikou so sterilným školáckym hlasom a mdlým pohybovým fondom. O choreografii nemôže byť ani reči.

Iste, vo svete sa uživia aj takéto skladby a takíto interpreti, predá ich video. Ale oficiálny videoklip bol výstavnou skriňou amaterizmu. Pseudopódiová show na začiatku, suchý ľad a svetlá à la 80. roky, nasledované prestrihmi na vystúpenia z kvalifikácie, stromy a kone. A dookola. Amatérsky gýč, ktorý pôsobí akoby ho niekto zostrihal v iMovie počas letu Bratislava-Oslo.

Recept a prístup

Niečo podobné ponúkli Srbi, Briti aj Švédi. Tí možno tiež nepochopili, že po rokoch dramatických estrád, orchestrových opulentností a idiotických výstredností sa Eurovízia zmenila. Recept neexistuje ale človek nemusí ohúriť s bombastickou show a la Lordi a ich Hard Rock Hallelujah (čo je inak zaručený štadiónový hit s efektnými a efektívnymi aranžmánmi).

Lena, nemecká speváčka a víťazka, prišla s jednoduchou ale chytľavou a nápaditou skladbou, ktorej interpretácia vyznela veľmi prirodzene. Rovnako jednoduché a prirodzené bolo video. Je ale rozdiel medzi jednoduchým a prostunkým. A profesionálnym a amatérskym.

Hudba, aj Eurovízia, je o marketingu a príprave. Ale aj o kvalite. Projekt Horehronie zlyhal v každej oblasti a kto si myslí, že mohol v medzinárodnej konkurencii na Eurovízii uspieť, a že Slovensku bolo ukrivdené, klame sám seba.

Na druhej strane, máme vôbec koho poslať?

A ešte jedna vec, ktorú sme ako národ, zdá sa, nepochopili. Keď sa po prezentácii spýtame „ako sa vám to páčilo“, odpoveď bude vždy „veľmi“ prípadne „máte šancu na víťazstvo“. Alebo, na inej súťaži, „máte silný tím“. A tak potom neúspech meriame vo vzťahu k zdvorilostným frázam a utápame sa v pocite sklamania, krivdy, a syndrómom malého Slovenska, ktoré nemôže súperiť s veľkými. Môže. Len musí urobiť veci poriadne.

(Autor je aj hudobník a jeho zbierka obsahuje všetko od Abby po ZZ Top a od Lenky Filipovej po Motörhead. Pracuje pre World Business Press Online v Londýne)