Edit[o]rialz

Vlani v lete sa diskusiám o Číne nedalo vyhnúť. Americký týždenník New Yorker sa pokojne mohol na tých niekoľko mesiacov premenovať na Chinaman bez toho, aby musel výrazne zasiahnuť do svojho obsahu.

Každý si rád prihreje svoju polievočku a Francúzi zvlášť. Najmä v čase, keď zlyháva ich jazyková politika, presadzovanie vlastného jazyka v medzinárodných inštitúciách a jeho „čistenie“ od cudzích, hlavne anglických vplyvov.

Včera oslávil sedemdesiatku a muselo to byť náročné ako vždy, keď oslavuje niekto slávny. Volajú známi aj neznámi, novinári žiadajú rozhovory a treba stokrát po sebe úprimne poďakovať za všetky tie želania.

Za uplynulý rok som mal pomerne veľa príležitostí zvykať si na život bez internetu. Dôvodov bolo niekoľko, od idiotizmu nemenovanej telekomunikačnej firmy cez neschopnosť spolubývajúcich až po dobrovoľné vyhýbanie sa internetu na dovolenkách.

Po uliciach Bratislavy chodí reportér BBC a skúma, prečo má Slovensko najnižšiu účasť v eurovoľbách v celej únii. Voliť sa chystá len jediná opýtaná, zhodou okolností tá s najlepšou angličtinou.

V rámci amerických prezidentských primárok vytiahli novinári na Hillary Clintonovú, okrem iného aj jej verbálny tik, ktorým je nadmerné používanie vsuvky „viete“ vo verejných vystúpeniach.

„Čitateľ je idiot, na to vždy mysli na prvom mieste,“ poradil mi pred rokmi skúsený kolega v novinách, kde som pracoval. Toto presvedčenie je u novinárov dosť rozšírené, príznakom toho je aj čoraz častejšie používanie výkričníkov.

Hlavné postavy Titanicu sa na filmovom plátne stretli až po pätnástich rokoch a film môžme brať ako voľné pokračovanie toho, čo by sa mohlo stať, nebyť toho osudného ľadovca.