07.07.2005

Dovtedy bola mojou jedinou skúsenosťou s bombovými útokmi ranná správa v rozhlase o explózii pred domom bývalého poslanca Františka Gauliedera, ktorý býva len pár ulíc od nás. Londýnsky zážitok spred piatich rokov bol však úplne iný, oveľa osobnejší.

Bolo pozoruhodné sledovať, ako mesto, v ktorom sa v tých chvíľach svojím spôsobom písala história, napriek nevyhnutnému zmätku a napätiu neprestalo fungovať a najmä nepodľahlo hystérii. Centrum mesta bolo viac-menej paralyzované, ale ak by si niekto v Greenwichi celý deň nezapol televízor alebo rádio, tak by ani neprišiel na to, že sa deje niečo výnimočné.

Napriek tomu, že som ráno nedocestoval tam, kam som pôvodne plánoval ísť, pretože metro a vlaky z pochopiteľných dôvodov dočasne nefungovali, policajti a zamestnanci MHD mi takmer okamžite dokázali povedať, ktoré autobusové linky premávajú a ako sa čo najskôr dostanem tam, kam potrebujem. Jedine mobilné siete to nevydržali, takže na informáciu domov o tom, že ma neroztrhalo na kusy, som musel použiť staromódnu pevnú linku.

Cez deň som sa ešte niekoľkokrát pozrel von z okna, či sú mrakodrapy vo finančnej štvrti Canary Wharf stále na svojom mieste, ale moje obavy boli zbytočné. Štyri výbuchy síce Londýnom otriasli, ale z rytmu ho príliš nevyviedli. Na nočnú službu som sa vybral so štvorhodinovým predstihom, ale ukázalo sa, že som ani nemusel. Žiadne zápchy (aj pre dopravné obmedzenia), žiadny chaos, takže v centre som bol takmer načas. Mesto bolo nezvyčajne prázdne, ale inak nejavilo žiadne známky posttraumatického šoku.

Úplne najlepší pocit z Londýna som mal však ráno pri návrate domov. Nikdy predtým ani potom som si pohľad z mosta na Temžu, Katedrálu svätého Pavla a Canary Wharf v pozadí nevychutnal tak ako vtedy. Zvyčajne som po moste len bezducho prešiel, ale tentoraz som postál, na chvíľu zavrel oči, pomyslel na tých 52 ľudí, ktorí už sa na Temžu nikdy nepozrú a až potom zamieril na metro, ktoré opäť premávalo, akoby sa nič nestalo.