Ako voliť európskeho prezidenta?

To, že prezident v skutočnosti nebude prezident, teraz vôbec nie je dôležité. Oveľa zaujímavejšie je, ako predstava, že by sa do tejto funkcie dostal Tony Blair, neuveriteľne rýchlo zmenila pohľad Britov na zastupiteľskú demokraciu.

Zo všetkých strán sa ozývajú náreky, že čo to je za škandál, aby im Európa nanucovala za prezidenta človeka, ktorého sa po desiatich rokoch ledva zbavili ako premiéra. Niektorí tvrdia, že ak teda už nejaký európsky prezident má byť, tak si ho zvoľme pekne priamo, celoeurópsky.

To neznie ako úplne šibnutý nápad, aj keď v čase ekonomickej krízy existujú aj lepšie spôsoby ako míňať peniaze. Ale už len pre tú predstavu, ako chodí Blair po slovenských dedinách a ponúka voličom guláš a pivo, by som ho prijal. Zábavné na tom je však to, že sa zrodil v hlavách ľudí, ktorí len dve vety predtým lamentovali nad tým, ako prekliata Lisabonská zmluva zruinuje suverenitu Británie.

Tej Británie, ktorej hlavou je osoba, ktorá za svoju funkciu vďačí tomu, že si jej strýko vzal za ženu dvakrát rozvedenú Američanku a trón uvoľnil jej otcovi. Tej Británie, ktorej premiér vďačí za svoju stoličku jedine tomu, že jeho strana práve Blaira viac-menej vyštvala. Nehovoriac už o tom, že kým na Slovensku si starostu volí každá dedina, v Británii je priamo volených len dvanásť primátorov, zvyšok si volia miestne zastupiteľstvá.

Niežeby celá táto procedúra mala nejaký vplyv na kvalitu víťazov. Nepriamou voľbou dostanete na hrad narcisov ako Klaus a keď necháte prehovoriť národ, môžete sa tešiť na tragikomické figúrky ako Gašparovič alebo Kaczyński. To už môžeme rovno aj žrebovať ako v severoírskom Belfaste, kde dvaja kandidáti dostali od poslancov rovnaký počet hlasov, a tak si hodili mincou. Symbolicky by sme sa tak vrátili ku koreňom európskej demokracie v Aténach.