Bezautista

Vždy ma fascinovalo, koľko ľudia dokážu platiť za svoje autá. Ja som nikdy žiadne nemal a nikdy ani nebudem mať. Pred rokmi som investoval do jednej knižky a tá ma presvedčila, že to nemá zmysel. A to pritom jej autor netušil, že benzín raz bude stáť viac ako liter dobrého džúsu.

Každý môže mať pocit, že ten druhý žije v sebaklame - z mojej strany barikády to vyzerá tak, že si vodiči pestujú ilúzie, ako sa im ich auto oplatí a koľko im dáva slobody. Zvyčajne preratúvajú spotrebu a hovoria, koľko ich stojí prejazdený kilometer. Je to podobne smiešna úvaha, ako keď sa pri atómových elektrárňach zabudnú započítať náklady na ich ostránenie a úschovu vyhoreného paliva. Nehovoriac o iných rizikách - polovici z mojich známych, ktorí predčasne odišli z tohto sveta alebo sa zmrzačili, sa to stalo v aute.

Automobil je produkt, ktorého cena rapídne klesá, vyžaduje si drahú údržbu, poistky a zároveň musíte riešiť kopu problémov s parkovaním, pokutami a iné nepríjemnosti. Keď vám príliš zostarne a nemáte na nové, tak sa zaň ešte k tomu musíte hanbiť, lebo motoristi sú veľmi elitárskou sektou a patria medzi najväčšie obete reklamy. Ich vlhký sen má štyri kolesá.

Argumenty z druhej strany majú tiež svoju silu - dnes dopoludnia som po potravinách chodil s taškou na kolieskach, aké používajú iba dôchodcovia, na filmový festival sa odveziem kolektívnym mercedesom (náš dopravný podnik vsadil na nemeckú kvalitu) a keď sa večer rozprší, budem tvrdnúť na autobusovej zastávke spolu s bezdomovcami a opilcami. Na krátku chvíľu si budem možno myslieť, že benzín z 1,7 eura je vlastne fajn.