Dobiehanie

Kým niektoré udalosti môžem bezbolestne ignorovať, pri tých, ktoré aspoň vzdialene súvisia s prácou, sa musím aspoň ako-tak vynasnažiť, aby som pochopil, prečo máme opäť nového ministra životného prostredia, keď som sa ešte poriadne nenaučil meno toho predchádzajúceho (rok 2009) alebo prečo to niekoľko ulíc od môjho niekdajšieho londýnskeho bydliska vyzerá ako vo vojnovej zóne (prítomnosť).

Vo všeobecnosti platí, že čím dlhšia informačná izolácia, tým náročnejšie je pre mňa zorientovať sa v tom, čo sa vo svete dialo. Taký hurikán Katrina a jeho politicko-spoločenské následky sa mi dodnes nepodarilo celkom rozšifrovať. Zrejme si budem musieť počkať na nejakú kvalitnú monografiu, ktorá mi to zhruba o dvadsať rokov všetko pekne s odstupom objasní.

Odtrhnutie od každodennej mediálnej reality však môže mať aj úsmevné následky. Na vysokej škole sme mali učiteľa politológie, ktorý sa koncom leta 2002 vrátil z expedície do niektorého z odľahlých kútov bývalého Sovietskeho zväzu. Keď doma otvoril noviny, tak tam zrazu čítal o predsedovi HZD Ivanovi Gašparovičovi.

Najprv si myslel, že v niekdajšej takmer štátostrane došlo k prevratu a otca zakladateľa zvrhol jeho dlhoročný tieň a nepozorný novinár len zabudol na písmeno S v jej názve. Až neskôr prišiel na to, že to bolo všetko inak a Ivan G. odišiel po tom, ako ho majster politických intríg vyšachoval z volebnej kandidátky.

Moje najzaujímavejšie dobiehanie udalostí však nijako nesúviselo s dovolenkou, ale s trojdňovým pobytom v nemocnici v roku 1998. Počas neho sa rozpútal boj o ovládnutie televízie Markíza, z ktorého som neskôr už doma zachytil záver, ale netušil som, ako a prečo sa to vôbec celé začalo. Ako na potvoru sme potom hneď na začiatku semestra mali napísať glosu na tému Ako sme zachraňovali Markízu.

Keďže som mal o celej kauze len útržkovité informácie, tak som ju napísal z pohľadu nechápavého mimozemšťana. Tak som sa totiž vtedy cítil. A odvtedy sa mi tento stav dosť často vracia.