Dobrá správa z Dubaja

Môže to znieť ako zlomyseľnosť, ale je skutočne ťažké hľadať súcit so šejkami, ktorí sa nielenže nepoučili z výstrelkov ich kolegov na Wall Street a v londýnskej City, ale ich ešte aj prekonali. Dubaj sa stal symbolom blízkovýchodnej extravagancie, nad ktorou krútili hlavou dokonca aj zdržanlivejšie susedné emiráty, ktoré teraz účet za divokú party zaplatia.

Umelé ostrovy, kilometrový mrakodrap, lyžiarska hala a podobné nezmysly, bez ktorých každý normálny človek dokáže úplne bez problémov existovať sa zrejme nestanú takým symbolom ľudskej márnomyseľnosti ako biblická babylonská veža, ale aspoň pre novú generáciu Dubajčanov by mohli byť varovaním, že rýchlo zarobené peniaze sa môžu aj rýchlo stratiť.

Západné štáty sú často terčom svojej vlastnej kritiky, že plytvajú zdrojmi a žijú si nad pomery, ale oproti Dubaju pôsobia ako úplní amatéri. Ak by sme všetci žili ako obyvatelia Spojených arabských emirátov, tak by sme potrebovali takmer šesť planét. Pre porovnanie, Slováci by si „vystačili“ s necelými troma. Jediné šťastie nás ostatných je v tom, že Dubaj je taký malý, že nedokáže sám osebe zlikvidovať celú planétu, aj keď snaha mu zjavne nechýbala.

Dubaj navyše nie je ani zďaleka žiadnou liberálnou oázou v Perzskom zálive. Organizácie na ochranu ľudských práv aj západné médiá už nie raz upozornili na vykorisťovateľské praktiky tamojších firiem, ktoré zoberú zahraničným robotníkom z ázijských a afrických štátov pasy, napchajú ich do preplnených ubytovní a nechajú ich pracovať v horúčavách a v podmienkach, ktoré ročne vedú k zhruba 900 úmrtiam na stavbách. Keď si robotníci pred dvoma rokmi dovolili štrajkovať, stovky ich deportovali.

Pád takejto obludy netreba oplakávať, ale zapiť, lebo Dubaj bol synonymom viacerých z najhorších chorôb našej civilizácie – finančnej nenažratosti, politickej neslobody, neúcty k prírode, xenofóbie, pohŕdaním slabšími a najmä neskutočnej krátkozrakosti.