A teraz nehovorím o jeho veľkolepej (a šialenej) päťročnici, počas ktorej chcel podľa denníka MF Dnes získať ekonomickú a politickú moc, ale o skutočnej práci ministra. Kým jeho formálny stranícky šéf Radek John na ministerstve vnútra zrejme dodnes hľadá kantínu (a keďže ho asi premiér Nečas vyhodí, už ju nebude potrebovať), Bárta vletel na ministerstvo dopravy ako veľká voda.

Pripravil „superstratégiu“ rozvoja infraštruktúry do roku 2025, dokopal dodávateľov stavieb ku zľavám a štátne firmy a organizácie k tomu, aby tendre boli naozaj súťaživé a ceny zrazu išli dole ako ortuť v teplomeri uprostred zimy. Človek, ktorý českej politike napáchal možno najväčšie morálne škody za uplynulé dve desaťročia, pravdepodobne ušetril štátu miliardy. Teda aspoň na prvý pohľad. Skutočnú cenu jeho krátkej politickej kariéry, nateraz vyšperkovanej obvinením z podplácania vlastných straníckych kolegov, zatiaľ nepoznáme.

Aj v jeho prípade sa ukázal, akým mýtom je idylická predstava, že politiku by mali robiť bohatí ľudia, pretože tí už sú za vodou a nepotrebujú si špiniť ruky politicko-ekonomickými kšeftami. Takýto naivný pohľad ignoruje jednak existenciu chamtivosti, ako aj neodolateľné afrodiziakum moci.

Už len samotný Silvio Berlusconi by mal byť dostatočným argumentom, aby sme hypotézu o osvietenom milionárovi v politike poslali na politologické smetisko. V našich zemepisných šírkach nás zase o jej nezmyselnosti presvedčil Pavol Rusko. Bártovou tragédiou je, že svoju inteligenciu a nesporné obchodnícke schopnosti nezúžitkoval na prospešnejšie ciele.

Podľa psychológov je Bárta extrémny narcista a egocentrik, ktorý si pomýlil zásadu menšieho zla s princípom, že účel svätí prostriedky. V tomto nie je v politike ani zďaleka ojedinelým zjavom a takmer s istotou môžeme povedať, že skôr či neskôr sa takýto zvrhlý génius objaví znova. Aj na Slovensku.