Drahé pivo, lacný chlieb

Z porovnania cien a príjmov vychádza celkom zaujímavý záver, že komunisti mali pomerne dobre prepracovanú stratégiu, že ľuďom treba dať chlieb a hry. Problém nastal, keď sa ho zbavili. V roku 1988 zdražel chlieb o viac než dve tretiny a o rok neskôr bolo po komunistickej nadvláde. Do kina a divadla ste z platu v 80. rokoch mohli ísť častejšie ako dnes, ale to je hercom a dramatikom, ktorí zakotvili v politike, už zrejme úplne jedno.

Voľný trh však zjavne praje alkoholu, lebo priemerný Čech si dnes z mesačného platu môže dovoliť kúpiť o tisíc fliaš piva viac ako v posledných rokoch komunizmu a takmer trikrát toľko rumu, ktorý medzičasom stihol prísť aj o prvé písmeno.

Dokonca ani legendy všetkých nostalgikov, mlieko za dve koruny a benzín za osem, by celkom neobstáli. Mlieko je stále o niečo drahšie, ale benzín je dnes oveľa lacnejší ako za „totáča“, a to už takmer pätnásť rokov. A navyše autá majú nižšiu spotrebu. Ľudská pamäť je krátka a výrazne deformuje naše vnímanie reality.

Škoda, že takéto kalkulačky nemajú štatistici v každej postkomunistickej krajine. Potom by sme mohli porovnať, či názory ľudí na to, či sa im dnes žije lepšie ako pred rokom 1989 nejako súvisia s cenami základných potravín. Isté je len to, že nemajú takmer nič spoločné s HDP, ktorý bol dlho zlatým teľaťom ekonómov. Inak by sa nemohlo stať, že Slováci budú hodnotiť porevolučné roky negatívnejšie ako Rusi alebo Poliaci.

Na druhej strane úplne najmizernejšie sa cítia Maďari, ktorí sa určite nemajú horšie ako všetci ostatní v regióne, ale to im nebráni, aby sa tak necítili. Príčinám tejto ich kolektívnej depresie sa venoval už tatíček Masaryk. Len mi nie je celkom jasné, prečo má pravicový Fidesz zhruba rovnaké preferencie ako je percento tých, čo tvrdia, že život v gulášovom komunizme bol lepší.