Dva mesiace

Pred pár dňami som dvojmesačnú hranicu po návrate zo zahraničia prekonal aj ja. Najťažšie boli asi prvé dni, keď som musel ctihodným úradom oznamovať svoju existenciu. Na tom, že úradníčky sa pozerajú na monitor počítača (aspoň to už nie je písací stroj), a nie na vás, keď vám ani na tretíkrát nie sú schopné povedať, aké odvody vlastne máte platiť, sa nič nezmenilo.

Takisto nemenné je aj to, že každá z nich má úplne autonómny výklad zákonov a pravidiel, takže hranica medzi tým, či sa niečo dá alebo nedá urobiť, je veľmi nejasná. Pokrokom je aspoň to, že niektoré úrady už majú prepojené databázy a nemusíte každú zmenu ohlasovať osobitne.

To je veľký posun oproti tomu, keď som si pred piatimi rokmi menil miesto trvalého pobytu a po vyplnení formulára, ktorý vydala ešte Československá socialistická republika blahej pamäti, mi povedali, že z mestského úradu na políciu, ktorá je odtiaľ vzdušnou čiarou asi dvesto metrov, sa tento hodnotný dokument dostane až o niekoľko dní, lebo poverená osoba tam chodí raz týždenne, zásadne v stredu.

Ani s bankami to nie až také hrozné ako bývalo. Všade vládne zdravý obchodný duch a ak aj zákazník nie je pán, aspoň už nie je neviditeľný a hneď sa mu niekto venuje. Niektoré poplatky by síce na Západe zrejme viedli ku klientskej vzbure, ale aj tak sa mi podarilo dopracovať k účtu, na ktorý mi za každú platbu kartou pribudne malá suma, takže som žiadnu osobnú ujmu neutrpel.

Zvykol som si aj na to, že pred domom jednoducho nemáme koše na papierové odpadky a iné plasty ako PET fľaše, ale kdesi v duchu dúfam, že aj táto civilizačná vymoženosť sem onedlho dorazí. Nikdy však nepochopím, prečo občas druhý a tretí verejnoprávny kanál vysielajú to isté. Nemusím však z toho mať bezsenné noci, lebo nová riaditeľka telerozhlasu sa osvietene rozhodla túto schizofréniu ukončiť. Trojke už tiež zostáva len niečo viac ako dva mesiace...