Hmotné záruky

Grékov síce zatiaľ nikto priamo nenúti, aby predali Krétu, Rodos alebo Korfu (o ten by sa mohol prihlásiť manžel anglickej kráľovnej, ktorý sa tam narodil), ale viacero štátov eurozóny podmieňuje súhlas s novým eurovalom poskytnutím hmotných záruk, medzi ktoré okrem štátnych firiem a iného majetku majú patriť aj ostrovy.

Absurdita tohto nápadu nemá zrejme v svetových dejinách obdobu. To už aj nápad jedného z bosnianskych generálov (nepamätám si, či srbského alebo moslimského), aby znepriatelené strany hrali proti sebe šach a víťaz by bral všetko, mal väčšiu logiku. Na získanie cudzieho územia by totiž bolo potrebné myslieť. V gréckom prípade by sme čakali na bankrot.

Myšlienka má aj na Slovensku nepochybne mnohých zástancov, ktorí chcú Grékov vytrestať za ich rozhadzovačnosť. Málokto však premýšľa o tom, ako by sme reagovali, keby sa v podobnej situácii ocitlo Slovensko a zrazu by niekto chcel, aby sme ako záruku poskytli Tatry, piešťanské kúpele a tie hrady a zámky, ktoré sa ešte nestihli rozpadnúť.

Ešte aj tí pravoverní Slováci vykrikujú, že svoje si nedáme a cudzie nechceme. Pravda, ak to nie sú slnkom zaliate grécke ostrovy. Tie by sa nám hodili. A iným tiež.

Ak to v Európe takto pôjde ďalej, onedlho môžu nasledovať aj rímske Koloseum, portugalská Madeira a Španieli si budú môcť vybrať, či dajú do zálohy Kanárske alebo Baleárske ostrovy alebo radšej Baskov s Kataláncami, ktorí k nim aj tak nechcú patriť. Len neviem, čo by už kto chcel z upršaného Írska.

Neviem si predstaviť ani mechanizmus, ako by sme tieto územia obsadzovali. Patrili by celej eurozóne, a teda aj štátom, ktoré o ne bankrotom prišli, alebo by sa určilo poradie, podľa ktorého by právo prvého výberu mali tí, čo požičali najviac?

Ak by platila druhá možnosť, tak sa nikdy nedočkáme triumfálneho momentu, ako Richard Sulík zapicháva slovenskú vlajku do piesku na rodoskej pláži. Dúfajme, že nebude platiť ani prvá.