Hovienka

Neschopnosť priznať si vlastné pochybenia, či obnažiť holú pravdu o veľkých a mocných patrí v stredoeurópskom priestore takmer k tradícii, podobne ako jablková štrúdľa, či diplomatická a prehnaná zdvorilosť. Nech sa o našej podobnosti s Čechmi hovorí čokoľvek, radikálne sa od nich odlišujeme v mnohých aspektoch. Milo prekvapí aj najnovšie číslo časopisu Respekt, v ktorom sa ich redaktor nebál napísať o antisemitizme českého literárneho velikána Jana Nerudu. Ťažko si možno predstaviť, že by sa niekto opovážil "osočiť" podobným spôsobom niekoho z našich čítaniek.

Za sútokom riek Moravy a Dunaja sa naopak stalo dobrým zvykom zatvárať oči aj pred očividnými a neodškriepiteľnými ťažkými hriechmi voči ľudskosti. Je desivé koľko ľudí považuje voľakedajšiu hlavu fašistického Slovenského štátu za neškodného človeka, či dokonca za mučeníka. Jeho vina je podložená nie domnienkami, máme k dispozícii svedkov, zvukové záznamy, fotografické snímky, prejavy a texty, ktoré napísal. A predsa to nestačí. Jeden z jeho hlavných súčasných advokátov – salezián a historik Milan S. Ďurica sa nemusí obávať, že by ho azda niekto obžaloval z pritakávania neofašizmu. Nie, nič také nerobí. A keby aj robil, vari by sa niekto opovážil? Rehoľníka? Tu? Na Slovensku?

Pán Ďurica môže spokojne ďalej publikovať v katolíckom vydavateľstve Lúč svoje úhľadné oblé traktáty. Naďalej môže tvrdiť, že Tiso bol k svojim najradikálnejším výrokom vyprovokovaný. Tento historik sa nemusí obávať žiadneho útoku – iste, sem-tam sa ozve nejaký angažovaný novinár, ale takáto kauza určite rýchlo prehrmí. Dobre sa píše pre národ holubičí, všakže padre?