Na každú končatinu išla jedna, hlavu vyriešila škola. Každému poskytla ochytané plynové masky s nefunkčnými filtrami. Zelené brašne z plynových masiek mali cenu zlata, najmä medzi metalistami.

Okrem spotrebných igelitiek boli ešte igelitky reprezentatívne. Moja najdrahšia stála v polovici 80. rokov tuším osemdesiat korún, čo je dnešný ekvivalent takmer tridsiatich eur. Traja mladí ľudia v modrých rifliach držali v rukách hamburgery a uprostred bol červený nápis USA. Igelitku som dlhé týždne hrdo nosil do školy namiesto tašky, pričom z nej postupne zliezala farba a objavovali sa diery. Nápis USA som aj po úplnom rozpadnutí igelitky zachránil a nalepil na svoj prvý kazetový prehrávač Tesla.

Táto generácia odchovaná na nedostatku je karikatúrou generácie, ktorá prežila lágre. Pod posteľ neskrýva chlieb, ale všade hromadí igelitky. Majú miesto v kuchyni, v chodbe a nejaké sa nájdu poskrývané aj v obývačke. Kamarátka mala doma obrovské vrece plné igelitiek a keď sa jej rodina odsťahovala do Kanady, rozmýšľali, či si ho nezobrať so sebou. Patrilo k rovnakým rodinným klenotom ako parný hrniec, takzvaná kuchta.

Za dvadsať rokov sa náš svet úplne postavil na hlavu. Igelitku, ktorá za socializmu patrila medzi nedostatkový tovar, chcú teraz v celej únii zakázať. Bežná igelitka sa v prírode rozpadá približne tridsať rokov. Dnes sú všade. Vietor ich zaveje do lesa, sú v riekach, moriach aj v útrobách morských živočíchov.

V Európe ich od januára úplne zakázali iba Taliani, ale už sa rokuje o tom, aby podobný zákaz platl v celej Európe. U nás ich rozdávanie obmedzili obchodné reťazce, keď som si minule v Tescu bral druhú igelitku, predavačka ma tresla po ruke. Nemal som nárok, vyčerpal som si kvótu. Ak sa prijme celoplošný zákaz, Slovensko môže s podobne odhodlaným personálom stáť v čele Európy.