Inland zomrel, nech žije…

Tvorcovia sa totiž pokúsili spojiť nekonvenčný obsah s bohatým sponzorom, čo je síce skvelé v tom, že dokážete nalákať autorov na honoráre, ale keď sa neobjavia čitatelia, tak vám to hneď zlomí väz. Mecenáši totiž za svoje peniaze zvyčajne chcú výsledky – a niektorí veľmi rýchlo.

Inland svojím obsahom pôsobil ako stránka, na ktorej sa síce pisatelia vybláznili do sýtosti, ale akosi sa nestarali o to, či ich často avantgardné výtvory aj niekoho zaujmú. Mali aj tvrdé jadro fanúšikov, ktorí diskutovali ako diví, ale aj napriek televíznej reklame sa Inland ledva prepracoval k päťcifernému počtu návštevníkov za mesiac.

Inland akoby sa spoliehal najmä na veľké mená (v zmysle definície, že slovenskú celebritu už v Hainburgu nikto nepozná) a nálepku pokračovateľa inZinu. Kým pôvodný projekt bol na svoje časy v slovenskom prostredí revolučný, ten súčasný, vlastne už minulý, bol tak trocha internetovým dinosaurom.

Keď táto kombinácia po ôsmich mesiacoch vyústila do viac-menej nevyhnutnej smrti, rozlúčkové slová šéfredaktorky Eleny Akácsovej zneli akoby ich napísal austrálsky magnát Rupert Murdoch. Vraj vo svete plnom blogov a stránok vyrábaných po večeroch a na kolene (haló, tu sme!) nikto taký osvietený a profesionálny výtvor ako Inland nepotrebuje.

Nuž, možno by sa pani Akácsová po troch zlyhaných internetových projektoch mohla zamyslieť nad tým, ako je možné, že to všetci tí darebácki poloamatéri robia lepšie. Čitatelia totiž stránky nenavštevujú podľa toho, či sú poháňané peniazmi od J&T alebo len nadšením tvorcov.