Keď je autor mŕtvy
S vydávaním kníh z literárnej pozostalosti autora je vždy problém. Na jednej strane je to spisovateľ a jeho rozhodnutie rukopis nezverejniť a na druhej strane už tradične stojí argument menom Max Brod.
Literárne takmer neznámy Franz Kafka, ktorý Brodovi svoje rukopisy zanechal, ho vyslovene požiadal, aby ich nielenže spálil, ale ani nečítal. Keby sa splnila posledná Kafkova vôľa, svet by nikdy nespoznal Proces alebo Zámok. Samozrejme, prípad o Kafkovom literárnom exekútorovi je extrémny a hoci by mnohí literárni agenti chceli, nedá sa uplatniť všeobecne.
Jedným z takýchto príkladov je aj nedávno vydaný náčrt románu, ktorý v posledných rokoch života písal Vladimir Nabokov. Napriek tomu, že (na rozdiel od Kafku) známy Nabokov požiadal svoju manželku, aby 138 kartotečných lístkov s osnovou románu Original of Laura zničila, tridsať rokov po jeho smrti sa ich jeho syn rozhodol vydať.
Pochopiteľne pre kritikov a študentov literatúry môžu byť útržky viet, odkazy na zdroje a skice pár postáv zaujímavým materiálom (ku ktorému by sa dostali v archíve). Zodpovedať otázku, akú majú cenu pre širokú verejnosť, však recenzenti doteraz nedokázali.
Iným prípadom sú romány z mladosti, ktoré spisovatelia nespálili len zo zvláštnych nostalgických dôvodov. Vtedy sa dediči nemôžu vyhovárať na chvíľkové pominutie zmyslov pri podpisovaní poslednej vôle.
Tak aj Jack Kerouac celý život pred cudzími očami ukrýval svoju prvotinu More je môj brat, ktorá mimochodom v knižnej podobe vyšla skôr v slovenskom preklade ako v originálnej angličtine. V každom prípade mal na to americký vydavateľ asi svoj dôvod. Nielenže Kerouacovi za života vyšlo niekoľko desiatok románov a zbierok poézie, v ktorých svoj debut zrecykloval, ale jeho vydanie je skôr kuriozitou, ktorá podobne ako Nabokovove kartičky zaujme akurát tak akademikov.
Pri vydávaní stratených a nedokončených románov by si vydavatelia mali uvedomiť, že nie každý autor je Franz Kafka. Aj keď aj v jeho prípade existujú pokusy o publikovanie tisícok strán poistných zmlúv, na ktorých vo svojom dennom povolaní pracoval, pretože čo keby náhodou niekde na ich okraj niečo poznamenal. Každý, kto čítal Kafku, vie, že takáto predstava je šialenstvom a škodou papiera.
Niekedy je menej viac, najmä pokiaľ ide o dobré meno mŕtvych autorov.

vybrali.sme.sk
Pridať na FaceBook