Koaličné paradoxy

Prvým príkladom bolo Maďarsko, kde si Viktor Orbán nepripúšťal, že by sa o moc mal s niekým deliť a nakoniec sa mu podarilo získať dokonca ústavnú väčšinu. Voličov presviedčal, že jedine s pohodlnou väčšinou bude môcť robiť radikálne zmeny. Tí mu ju dopriali, takže teraz sa nemá na koho vyhovárať.

Debatami o koalícii sú už niekoľko týždňov posadnutí aj britskí politici. Je totiž čoraz pravdepodobnejšie, že ani konzervatívci ani vládnuci labouristi väčšinu v parlamente nezískajú, čo by sa stalo prvý raz od roku 1974. Vtedy to dopadlo tak, že po ôsmich mesiacoch sa uskutočnili predčasné voľby a slovo koalícia je odvtedy synonymom nestability.

Briti samých seba presviedčajú, že koaličná alebo menšinová vláda by bola kozmickou katastrofou a cestou k štátnemu bankrotu po vzore Grécka. Namiesto napĺňania straníckeho programu by sa museli handrkovať s koaličným partnerom nielen o vládne kreslá, ale aj o to, aké sú vlastne ich ciele. Koaličná vláda by vraj bola bezzubým otrokom kompromisov a menšinová by sa bála riskovať.

Argumenty, že koaličné vlády bez nejakých väčších otrasov fungujú v Nemecku a menšinové v Kanade alebo Holandsku a často sa odhodlajú aj k radikálnym krokom, zmetú zo stola s tým, že tam majú iné politické zvyklosti alebo poukážu na to, ako potreba neustálych kompromisov brzdí reformy v EÚ.

Je pravda, že koalície dávajú malým stranám možnosť vydierať víťazov volieb, ale zároveň môžu byť poistkou pred stratégiou „parného valca“ alebo uskutočňovaním najšialenejších predvolebných sľubov.

Na druhej strane štyri roky s Mečiarom aj Slotom na krku urobili aj z kedysi usmievavého mladého poslanca mrzutého premiéra, takže cena za kompromisy môže byť naozaj vysoká. Až sa Robertovi Ficovi čudujem, že pri toľkých stranách na hrane zvoliteľnosti ešte nevyslovil nahlas túžbu vládnuť bez servilných príveskov, čo sa vydávajú za koaličných partnerov.