Koniec emancipácie?

Hovorím jej: napíš, že emancipácia zlyhala. Že má také negatívne následky pre ženy, že je čas na bielu vlajku. Príklad? Pred päťdesiatimi rokmi ste poznali v okresnom meste všetky slobodné mamičky. Teraz je pre muža ľahké opustiť tehotnú partnerku, lebo emancipácia jej zaručila šancu na prácu a nárok na smiešne výživné. Nemá dôvod ostať a starať sa o ňu a dieťa, ak nechce. Okolie to chápe a nenúti ho k tomu. A takýchto príkladov mám ešte zopár.

Vďaka, povedala kamarátka z úvodu a poslala prvé dva odseky článku. „Nepomohla však ženská emancipácia paradoxne mužom? Nielenže ich čiastočne zbavila úlohy živiteľa rodiny...“ citujem z toho druhého. A pochopil som. Tu nepomôže dohovor. Keď ukážete jasnú prehru, feministky budú biť okolo seba v nádeji, že tým trafia mužov a pozdvihnú ženy. Asi si nevedia priznať, že im patrí miesto v histórii ako napríklad jakobínom. Fajn chalani, poslúžili dobe, no tá ich správne odsunula na smetisko dejín. Feministky to ešte nepochopili.

Nevedia si priznať, že evolúcia – spoločnosti, nie človeka – ich možno nepotrebuje. Že možno tie ženy predsa len dostávajú rozum a nachádzajú svoje miesto v spoločnosti bez rád feministiek. A že je možno v starostlivosti o svoje okolie. V niečom, čo mužom chýba. A tí naopak, pomáhajú to okolie vymedziť, ochrániť a zabezpečiť. Lebo rovnoprávnosť nie je o tom, kto nosí nohavice, kto je živiteľ rodiny, ale o tom, aby nás spoločný život, muža a ženy a prípadnej rodiny, napĺňal. Lebo nie je šťastím byť si rovný v prostriedkoch, ale v cieli.