Kríže, krížovky, križovatky

A to sme vraj účastníkmi chladnej, cynickej doby bez emócií. Poliakom city nechýbajú. Po nekonečnom smútku sa mnohí z nich vrhli na svätú vojnu.

To nie je smiešny boj o sochársky nepodarok na nádvorí Bratislavského hradu. O nášho „kráľa“ bojujú hlavne súčasní šľachtici a historizujúci rytieri.

Vo Varšave vášne opantali davy. Je to tá najvýbušnejšia zmes: tragický pocit života a smrti v ľuďoch a národoch zmiešaný s obhajobou svätého symbolu. Zbúrať kríž privoláva kliatbu a nešťastie. Vo svätom zápale je jedno, či má byť kríž odstránený alebo odsťahovaný.

Smútku sluší skromnosť, tajomstvo a ticho. Niekedy aj smútok zmutuje do deštruktívnej nenávisti. Asi sa to v Poľsku práve stalo. Kríž a s ním aj ten, čo pôvodne na ňom visel je v tom nevinne (vlastne ako vždy).

Tento existenciálny symbol sa stihol stať už všetkým: trademarkom, logom nenávistných kampaní, predmetom politických hier... Raz na stenách v školských triedach, potom ten postavený v osvienčimskom koncentráku, teraz najnovšia „krížovka“, čo čaká na rozlúštenie vo Varšave.

Hľadači diskrétneho smútenia majú zase smolu. Musia pozatvárať okná, aby nepočuli svätý i nesvätý rev z ulice.

Aká novinka?! Davy besnejú a jednotlivci sa snažia v chaotickom hemžení nájsť aspoň jednu užitočnú tajničku.