Kto sú boľševici

Istým spôsobom to dodáva politickým diskusiám živosť a je to lepšie ako keď zjavne nebezpečného, vulgárneho a provokujúceho politika označíme nič nehovoriacim slovom kontroverzný. Na druhej strane si však používaním ostrých výrazov, ktorým autori ani sami poriadne nerozumejú, vybíjajú muníciu pre prípad, že nastane niečo horšie.

Náš premiér by v európskom kontexte sotva obstál čo i len ako umiernený sociálny demokrat. Neviem si teda predstaviť, akú nálepku by potom dostal niekto, kto by po vzore skutočných boľševikov zorganizoval útok na Úrad vlády, ujal sa moci, vyvolal občiansku vojnu, opozičných politikov poslal do exilu, pracovných táborov alebo ich nechal popraviť.

Dokonca ani netreba chodiť po hypotetické príklady. Ak je britský premiér Gordon Brown stalinista, čo je Kim Čong-il? A ak je Barack Obama komunista, prečo sa ešte v Havane neobjíma s Fidelom Castrom?

Britský historik Archie Brown je na takéto ležérne narábanie so slovami mimoriadne alergický a dokonca aj Sovietsky zväz za Brežnevovej éry považuje za autoritársky, ale nie totalitný režim, pretože jednoducho tak mu to porovnaním kritérií vyšlo a svoj výber dokáže zdôvodniť.

Autora inej knihy o komunizme, ktorú inak vo svojej recenzii pochválil, sfúkol ako sirotu práve za to, že slová socializmus a komunizmus používa ako synonymá a robí z červenej zástavy symbol komunizmu, hoci tým, čo odlišovalo komunistov, boli kladivo a kosák, nie červená farba.

Možno by sa celý problém s nesprávnym označovaním ľudí vyriešil, keby sa k nemu aj samotní onálepkovaní postavili tak otvorene ako zlý muž talianskeho futbalu Paolo di Canio. Keď ho po známej afére s fašistickým pozdravom po strelení gólu obvinili z rasizmu, hrdo vyhlásil: „Nie som rasista, som fašista.“