Maďarský letopočet

Keď som bol pred pár rokmi v Belehrade, pred železničnou stanicou som naďabil na obchodík plný pravoslávnych ikoniek. Popri nich však nechýbali ani pohľadnice s fotkou vtedy čerstvo zosnulého Slobodana Miloševića alebo tričká s nápisom Kosovo je Srbija. Najbizarnejší bol však plagát vo výklade, ktorý nabádal Srbov, aby používali výhradne cyriliku, lebo latinica je nástroj západných imperialistov.

V Maďarsku zatiaľ žiadne masové hnutie za návrat staromaďarského písma neexistuje. Najmä preto, že mnohí zrejme ani netušia, že kedysi dačo také mali. Navyše, rúnové písmo sprava doľava by bolo dosť nepraktické aj pre tých najväčších národovcov. Zato historická pamäť funguje oveľa lepšie v prípade posúvania hraníc.

Neviem, ako sa v Maďarsku vyučuje dejepis, ale zrejme podobne mytologicky ako u nás. Kým nám do hláv vtĺkali nezmysel, že nás tisíc rokov utláčali Maďari, moja inak veľmi inteligentná kamarátka z Päťkostolia (po maďarsky Pécs) s úplne vážnou tvárou tvrdila, že Slováci do roku 1918 neexistovali. Keď som sa jej spýtal, ako dokázali tak rýchlo vzniknúť, radšej zmenila tému.

Nemožno sa teda čudovať, že v Budapešti som minulý týždeň na každom kroku (a aj na vetrovke mrznúceho gardistu) videl mapy, na ktorých Maďarsko siahalo až k Tatrám. Na rozdiel od tankistu zo Žiliny to považujem skôr za smutné než nebezpečné.

Reálna šanca, že by sa aj tak už neexistujúce hranice posúvali, je takmer nulová. A to aj preto, že aj samotní maďarskí nacionalisti začínajú zľavovať a na niektorých mapách už majú hranice z roku 1941. Tatry nám už prenechali a privlastňujú si len slovenský juh. Ešte počkajme pár rokov a možno sa ich letopočet zosúladí s naším.