Monopol nekvality

Opakovať, že nedokážeme slovenské prírodné krásy poriadne spropagovať, už niekedy znie ako nosenie dreva do lesa (aj toho som bol v Slovenskom raji svedkom, aj keď netuším, kam tá tatrovka v skutočnosti mierila). Oveľa horšie je, že keď už aj do niektorých odľahlejších končín niekto príde, tak mu tam často dajú najavo, že zákazník nielenže ani zďaleka nie je pánom, ale skôr otravnou návštevou, ktorej sa chcete čo najskôr zbaviť.

V už spomenutej reštaurácii (ak si to pomenovanie vôbec zaslúži) pri Dobšinskej ľadovej jaskyni mali obrusy, ktoré vyzerali ako keby ich zakúpili v 70. rokoch, jedálne lístky boli zhruba na úrovni nasledujúcej dekády a to všetko „vhodne“ dopĺňala hudobná kulisa, ktorá sa začala džínami Lucie Vondráčkovej a postupne cúvala v čase až po zvonky Paľa Hammela. Môj brat mal dokonca podozrenie, že to ani nehrali z rádia, ale z kazety.

Vrcholným výkonom personálu bolo, keď jeden zo skupinky českých turistov zahlásil: „Chtěli bychom něco k pití,“ na čo hlavný čašník zareagoval tým, že sa ani len nezastavil a len okolo nich prefrčal smerom k barovému pultu, kde potom strávil zopár minút družnou debatou s akýmisi kamarátmi. Radšej si ani nechcem predstaviť, ako by dopadli návštevníci hovoriaci neslovanskými jazykmi.

Takáto skúsenosť však žiaľ nie je ojedinelá. Vlani som na opačnej strane Slovenského raja robil dobrovoľného tlmočníka hosťom z Talianska a USA, pretože na recepcii trojhviezdičkového hotela nevedel nikto po anglicky. Nakoniec mal personál z toho všetkého taký chaos, že ešte aj mňa zapísali ako amerického občana.

Nuž a spomenutý majiteľ penziónu, ktorý chodí zbierať skúsenosti do alpských krajín, sa nám priznal, že ľudia v dedine si klopkali na čelo, keď zavádzal niektoré novoty ako bazén na dvore alebo plánovanú saunu na zimu. Investícia sa mu už dávno vrátila a keďže na rozdiel od nich má aj prehľadnú internetovú stránku, tak nemusí postávať pred dverami a dúfať, že sa u neho niekto ubytuje. On už totiž vie aj to, kto príde na jarnú lyžovačku.