Náčelníci

Kmeňová a iná rozdrobená štruktúra dokáže pritom v mnohých krajinách fungovať paralelene s iným systémom, či už je to kráľovstvo, autokratický režim alebo nebodaj čosi, čo sa vzdialene ponáša na demokraciu. Len moslimským krajinám niečo podobné nechceme uznať, pretože ich považujeme za zaostalé. A pritom si stačí pripomenúť, čo sme tu mali pred štvrť storočím my sami.

Pri moci bol podivný kmeň dedkov. Boli to dosť perverzní dedkovia. Nútili ľudí mašírovať pod tribúnami, cvičiť v obtiahnutých gaťkách na obrovských podujatiach, malým deťom neustále stláčali spotené ruky, keď ich pred tým navliekli do podivných uniforiem.

Dedkovia z nášho kmeňa poslúchali dedkov z iných spriaznených kmeňov, hlavné slovo mali dedkovia z veľkého slovanského kmeňa, zvyčajne tiež zvrhlíci, najčastejšie sadisti. Kmeňovou atmosférou ale zaváňala najmä lokálna politika. Hoci sa v mestách veci slušne delili, v mojej rodnej obci stáli poprední komunisti v nedeľu v prvom rade v kostole. Súčasťou kmeňa bola úcta k tradícii, a tak vieru starých rodičov šikovne skĺbili s novou vierou starčekov z východu. Z oboch svetov brali to nalepšie, z jedného stranícke výhody, z druhého prísľub večného života aj dedinský honor, keď ich ženy a dcéry v nedeľu predviedli v rade na sväte prijímanie nové oblečenie. Ulička k oltáru bola vždy dedinským módnym mólom.

Tieto červeno-hnedé kmene ovládli podobne ako kdesi v Afganistane či Iraku celý vidiek a infiltrovali sa aj do miest, kde svoju hru viac maskovali. Táto kmeňová štruktúra sa bez väčších problémov uchytila aj v novom režime. Líbyjskí náčelníci sú isto rozumní ľudia a dokážu to tiež. Slovenskí indiáni práve dnes zavrhli starého kamoša Muammara a uznali ich povstaleckú kmeňovú radu. Už len prísť na to, akú blbosť im tentoraz predáme.