Nechcená sláva

Pre malého školáka to bolo tak trocha rozčarovanie, že žije v akejsi bezvýznamnej diere, hoci je oveľa väčšia ako Terchová alebo Modra, ale tie sú slávne vďaka Jánošíkovi a Štúrovi, a tak ich každý pozná.

Dnešné deti už do táborov väčšinou nechodievajú, ale ak v Chorvátsku pri mori slovenským rovesníkom povedia, že sú z Galanty, tak je dosť pravdepodobné, že naše mesto poznajú. Nie vďaka nejakej významnej osobnosti a zrejme ani zásluhou kórejskej firmy, ktorá tu pred desaťročím otvorila fabriku, ale vďaka scénam ako vystrihnutým z Palerma alebo Chicaga dvadsiatych rokov.

Tento rok sa udalosti v Galante dostali medzi prvé príspevky televíznych správ už najmenej štyrikrát. Nočná lúpež v banke, zatýkanie členov bankomatovej mafie, poprava jedného údajného mafiánskeho bossa a najnovšie pokus o zabitie ďalšieho „vplyvného podnikateľa“. Protitankovou zbraňou sa tu možno nestrieľalo, ani keď mestom prechádzala koncom druhej svetovej vojny Červená armáda, ale stalo sa tak v 21. storočí na poludnie cez pracovný deň.

Bulvár už dávnejšie píše o mafiánskom trojuholníku Galanta-Šaľa-Sereď a v jednom z denníkov zorganizovali aj anketu, že ako sa v tejto „divočine“ žije. Vo všeobecnosti prieskumy ukazujú, že ľudia si myslia, že kriminalita je vyššia ako ukazujú reálne čísla. Správy o rôznych zločinoch v nich vyvolávajú dojem, že žijeme v nebezpečnom svete. V Galante je to naopak. Ľudia o rôznych pochybných existenciách vedia, ale osobne sa cítia bezpečne a venujú sa šibeničnému humoru o potrebe opancierovať autá.

Mesto pôsobí ospalým dojmom a už som zažil aj to, že v sobotu večer nebolo na námestí ani živej duše. A určite to nebolo preto, že by sa báli, že ich tam zastrelia. U nás sa toho jednoducho až tak veľa nedeje. A zrejme to vedia aj mafiáni, keď si môžu dovoliť za bieleho dňa vytiahnuť protitankovú zbraň. A my ostatní dúfame, že najbližšie sa nad mestom neobjaví bombardér.