Nedotýkajte sa, prosím!

Svetoznámych spisovateľov rozhorčilo, že vláda ich núti, aby po desiatkach rokov bezproblémových návštev zaplatili za osvedčenie, že nie sú pedofili. Je to len ďalšie z radu čudesných nariadení, ktoré prehlbujú priepasť medzi deťmi a dospelými.

Z extrému nie tak dávnych fyzických trestov sa prechádza na úplne opačnú stranu, keď je už aj pohladenie dieťaťa neprípustné a keď je nepredstaviteľné nechať s ním dospelého osamote. A to neplatí len o tých najmenších. Ešte aj americkí vysokoškoláci často pri skúškach alebo konzultáciách požadujú, aby zostali dvere otvorené.

Pre mnohých rodičov je nepredstaviteľné, že by sa ich ratolesť mala hrať vonku bez dozoru. Mnohí otvorene priznávajú, že svojim deťom poskytujú oveľa menej voľnosti ako mali v ich veku oni. Paradoxne, psychológovia pri analýze správania detí zistili, že tie sa v súčasnosti správajú v triedach lepšie ako v 70. rokoch. Zásluhu na tom pripisujú oveľa lepšej práci učiteľov.

Presne tých učiteľov, ktorí sa už boja chodiť na školské výlety, aby ich náhodou rodičia nezažalovali za nedbalosť, ak sa žiakom niečo stane. Tých učiteľov, ktorí si musia dávať pozor na každý pohyb a každé slovo, aby sa vyhli problémom so zákonom. Je prirodzené, že rodičia chcú svoje deti chrániť, ale keď sa to preháňa, tak to má presne opačný efekt ako pôvodne zamýšľali.

Niekedy mám pocit, že ak by nás rodičia vychovávali dnes, ale takým spôsobom ako vtedy, poväčšine by sme vyrastali v detských domovoch. Stačilo nás iba varovať pred istými zjavnými nebezpečenstvami a vyrástli z nás pomerne normálni ľudia. Používanie zdravého rozumu je zvyčajne účinnejšie ako nezmyselné obmedzenia.