Tieto dva prípady sa síce týkajú dvoch veľmi odlišných záležitostí a v slovenskom kontexte by som dokonca predpokladal, že tí, ktorí sú za WikiLeaks, sú aj za tajnú voľbu prokurátora, ale to je skôr naše národné špecifikum. Zároveň však naznačujú, že zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg sa príliš nemýlil, keď nedávno, na zhrozenie ochrancov osobných údajov, vyhlásil, že ľuďom čoraz menej záleží na súkromí.

McLuhanova globálna dedina, kde všetci vieme, kto, čo, s kým a kedy, naberá úplne nové rozmery. Celosvetový exhibicionizmus sa pomaly stáva normou. Cez Facebook, YouTube, Twitter, Flickr alebo Picasu dnes môžeme vystaviť svoj život na obdiv celému svetu. A to úplne celý - od ultrazvukových snímok pred narodením až po video z pohrebu. Stať sa hviezdou reality šou dnes už pre mnohých patrí k úplne bežným kariérnym snom.

Prečo by sa k tomuto obnažovaniu nepridali aj politici a dokonca aj armády? Idealisti by mohli povedať, že keď budeme o sebe všetko vedieť, tak sa nebudeme nenávidieť. Skôr však mám však pocit, že takáto situácia je sen každého diktátora.

Bývalí agenti Stasi si musia búchať hlavu o stenu, že Facebook nevymysleli oni. Ušetrilo by im to množstvo roboty. Ľudia by im sami povedali o sebe takmer všetko. Akýkoľvek zárodok opozičného myslenia by prezradil najnovší status. Ani by nepotrebovali, aby na nich bonzovali susedia alebo príbuzní.

Aj preto sa čudujem, že Čína a Pakistan sa tak bránia sociálnym sieťam. Ich kombináciou s čoraz rozšírenejšími priemyselnými kamerami by dosiahli, že Winston Smith z Orwellovho románu 1984 by nám pripadal ako v podstate slobodný človek, ktorý mal aspoň zopár miest, kde mohol ujsť pred zrakom Veľkého brata.