Pamätník neznámemu novembristovi

Začali sme ho budovať s českými bratmi, ale tak, ako sme sa nezhodli pri prvom pokuse o spoločné dielo, nezhodli sme ani po spadnutí zvieracej kazajky socialistickej republiky. My sme boli ako vždy ukrivdení, oni ako vždy nie veľmi veľkodušní a federácia sa dala po novembri 1989 obzvlášť dobre rozvracať.

Mimochodom, sporili sme sa už aj o ten dátum, čo má byť na podstavci. Tak ako mnohí, aj ja som nástojil a ďalej budem, že novembrový zrýchlený spoločenský pohyb sa začal 16. novembra v podchode pod Mierovým námestím v Bratislave a že 17. listopad bol až potom. Preto dúfam, že súčasťou zbudovaného pamätníka nebude len nespočetné množstvo tunelov, ale aj jeden podchod označený dátumom 16. 11. 1989.

Pozadie hlavného súsošia nášho pamätníka novembru 1989 tvoria udalosti v Poľsku, Maďarsku a východnom Nemecku – krajinách, ktoré z reálneho socializmu vytriezveli v roku 1989 o čosi skôr. Našu spomalenosť možno pričítať tomu, že v roku 1989 sme si ešte príliš dobre pamätali koniec Pražskej jari a boli naozaj dôkladne naložení v normalizačnom bahne, čo neopadalo ani otrasmi jakešovskej placebo perestrojky.

Hoci pamätník novembru 1989 budujeme dlho, stále nie je jasné, kto by mali byť hlavné figúry súsošia (aspoň na tom, že by to malo byť súsošie, sa asi zhodneme). Reagan a Gorbačov alebo Havel a Adamec, či snáď neviditeľný muž z ŠtB?

Ani po dvadsiatich rokoch stále nie sme schopní (a niektorí hádam ani nechcú) úplne presne zakresliť do projektovej dokumentácie osoby a obsadenie tých slávnych novembrových dní, a preto by bolo lepšie, aby sme o hlavnej figúre pamätníka novembru 1989 rozhodli podľa našej skúsenosti, ktorú sme si odniesli z námestí. Aspoň o tých pocitoch, ktoré sme tam zažívali, niet pochýb a kúsok z nich má ako dôkaz v sebe uložený každý, kto tam vtedy bol.

Hlavnou postavou pamätníka novembru 1989 je preto ten obyčajný človek, ktorý ráno vypadol do práce ako poslušný normalizovaný člen socialistickej spoločnosti a po správach sa rozhodol vyraziť na námestie, aby dal poriadne nahlas, už ako občan, najavo, že si konečne uvedomil, že nie on by mal byť sluhom štátu, ale že štát by mal slúžiť jemu a jeho spoluobčanom.

Keďže výraz ľudia Novembra je častým nadužívaním dosť opotrebovaný a navyše má v sebe ten rozmer kolektívnosti, tak príznačný pre doby, keď sa v každom páde skloňovali výrazy ako pracujúci ľud alebo spriatelený ľud Sovietskeho zväzu, navrhujem, aby sa hlavná postava pamätníka novembru 1989 nazvala novembristom. Rozhodnutie o tom, či sa postaviť na tribúnu alebo na námestie pod ňou, ostatne nerobil nejaký myšlienkový konštrukt označovaný ako ľud, ale každý sám a za seba.

Odkazom pamätníka neznámemu novembristovi je, že ak na tom občan bude trvať, niet ani u nás takej moci a takých mocných, ktorí by mu napokon nezložili účty. Ak to znie neuveriteľne, bude to asi neuveriteľnými pomermi a ich vinníkov treba hľadať najmä pri rannom pohľade do zrkadla.