Pobaví aj zahreje

Pálenie kníh má v Európe stáročnú tradíciu. Pohľad na to, či ide o barbarstvo sa však rôzni. V konkrétnych situáciách sa totiž niekedy považuje za celkom tolerovateľné. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa napríklad pri ideologickej „obnove“ rôznych knižníc v celom Československu predávali Leninove spisy, ktorými boli viac než dobre zásobené – na metre a na kúrenie, presne ako drevo. Čo by za ne dali britskí dôchodcovia, ktorým navlhnuté paperbacky akurát tak čmudia.

Niektorí študenti zvyknú po maturite alebo po štátniciach demonštratívne spáliť učebnice. Ohníčky za internátmi však skôr poukazujú na neexistujúcu možnosť využitia skúšaných vedomostí v ďalšom živote ako na samotnú kvalitu informácií v nich obsiahnutých.

A nakoniec aj samotní literárni kritici, ktorých knihy živia, by niektoré z nich (aspoň metaforicky v recenziách) najradšej spálili, alebo by nimi aspoň podložili nožičky krivého stola.

Spaľovanie kníh, ktorému sa venujú šetrní dôchodcovia, po zvážení všetkých okolností, nie je až takým barbarstvom. Okrem toho, že knihy sú aspoň na svojej poslednej ceste užitočné, tak ich navyše starčekovia pália bez ohľadu na to, čo obsahujú a kto ich napísal.

Pálenie kníh nemá dobrý zvuk najmä vďaka nacistom, ale k tejto téme nemusíme vždy pristupovať tak vážne. Úcta k potlačenému papieru je chvályhodná, ale ak budeme trochu úprimní, väčšina kníh nestojí za veľa a spálením sa konečne stanú užitočnými. Čistenie domácich knižníc však u nás nemá veľkú tradíciu, a tak si všetci doma vytvárajú malé antikvariáty plné prachu a roztočov. Ak ešte príde studená zima, je to skvelá šanca na malé upratovanie.