Prichytený pri čine

Bolo to asi pred desiatimi rokmi na tribúne bratislavského Interu, keď tamojšie atletické mítingy ešte za niečo stále. V rade predo mnou sedela výprava z akejsi atletickej školy a mládežnícki tréneri sa tam otvorene bavili o tom, koľko dní pred pretekmi treba vysadiť anabolické steroidy, aby im na to nikto neprišiel.

Veľmi dobre to vedel aj guliar Milan Haborák, ktorého teraz nachytali na mimosúťažnej kontrole. V podstate ho môžeme považovať za babráka, ktorého najväčšou chybou bolo, že sa nechal prichytiť. Vrh guľou totiž patrí k tým disciplínam, kde sa na špici dopuje v podstate univerzálne. Počas jednej z nedávnych vrcholných súťaží dokonca televízny komentátor spomínal, že sedem z ôsmich pretekárov v užšom finále malo za sebou dopingový trest. Menej spravodlivých ako v Sodome.

V podstate sa však nič nezmenilo, veď v 70. a 80. rokoch boli dopingové programy financované priamo štátom a osud nemeckej guliarky Heidi Kriegerovej, ktorej steroidy natoľko narušili hormonálnu rovnováhu, že sa musela dať preoperovať na muža, je asi najväčšou obžalobou tejto éry. Porovnávať, ako sa s ňou vyrovnali Nemci a ako my, by vystačilo na celú knihu.

Doping však ani zďaleka nie je hriechom len moderného športu. Dalo by sa povedať, že sa hrdo vraciame k antickým tradíciám, veď výťažkami z húb sa posilňovali už atléti v starovekom Grécku v treťom storočí pred naším letopočtom. Víťaz olympijského maratónu v roku 1904 zase bežal na zvláštnom elixíre strychnínu a vaječného bielka. Keď sa zdalo, že to nebude stačiť, tak mu jeho priatelia krátko pred cieľom pridali do tohto kokteilu ešte aj koňak. Športoví víťazi nie sú vždy len tí najlepší, ale aj tí najprefíkanejší. Tak ako v reálnom živote.